Filipínsky občasník: 2. Prvý dojem z Filipín

Autor: Jana Ambrošová | 8.12.2014 o 5:09 | (upravené 16.12.2014 o 4:28) Karma článku: 7,29 | Prečítané:  1778x

V Manile sme pristáli pred polnocou. Dovtedy sa leteckej spoločnosti Emirates darilo dodržiavať letové časy, nad Manilou sme však krúžili o niečo dlhšie pred pristátím, údajne sa snažilo pristáť viac lietadiel naraz. Nakoniec sme zosadli, ale museli nás odtiahnuť, lebo sme vraj zastali na nesprávnom mieste, takže ďalšie zdržanie. Neviem, či to bola náhoda, ale pred odchodom som čítala, že na Filipínach „is polite to be late“, teda že je zdvorilé meškať.

 

Keď sme vyšli z letiska, prudko na nás zaútočil extrémne vlhký teplý vzduch. Aspoň vtedy sa mi taký zdal. Mohlo byť okolo 30 stupňov. Keby bolo takto u nás, všetci by chodili polonahí, tu však ľudia mali dokonca bundy a dlhé nohavice. Keď sme nasadli do auta, ktoré nám poslali z hotela, pochopila som, že s obliekaním to tu nebude jednoduché. V aute nebolo viac ako 15 stupňov a hlavne odvšadiaľ fúkala ľadová klimatizácia. Podobne ako v lietadle, pozatvárala som všetky fučadlá, čo som dočiahla a zdvorilo poprosila šoféra, aby trochu zakúril. Napriek mojej obstojnej angličtine, zrejme vôbec nechápal, čo hovorím. Neskôr som zistila, že slovíčko „heating“ vo význame „kúrenie“ tu vôbec nepoznajú. Tak ale s tým sme počítali, teda počítali sme s tým, že ušetríme na kúrení, lebo tu je stále teplo. To sme však netušili, že drahšie ako teplo u nás, je v tejto krajine chlad. A to nie o trochu drahšie, ale omnoho.

Manila alebo po filipínsky Maynila, hlavné mesto, ktoré má vraj okolo 12 miliónov obyvateľov (domáci tvrdia, že až 20 miliónov) , pôsobila v noci farebne. Blikajúce reklamy sa striedali s chatrčami, vysokými budovami, staveniskami, asi ako v každom veľkom meste. Akurát palmy nevídať vo veľkých mestách u nás. Tam samozrejme boli, celkovo tam bolo zelene nejako viac. Najviac prekvapujúca bola však doprava. Vzhľadom na to, že bola polnoc, boli cesty doslova preplnené veľkými americkými a japonskými autami, jeepneys (lokálnymi autobusmi – niečo ako MHD) a tricyklami (to je ťažko opísať, budú ešte niekde na fotkách). 

Okrem toho po cestách chodili aj ľudia. Občas tam bol aj semafór, ale málokto celkom vydržal čakať na zelenú. Nevšimla som si, že by niekto používal smerovky, veľa dopravných prostriedkov na ceste ich podľa mňa ani nemalo. Ale cestu sme prežili, aj keď vymrznutí a s vyvalenými očami a prišli sme do hotela, kde sme plánovali ostať jednu noc. Našťastie len jednu.

Napriek tomu, že som na cene za prvú noc nešetrila, keďže som predpokladala, že mierny kultúrny šok nastane a vybrala som 5-hviezdičkový hotel, dlhšie trvalo, kým sme si privykli na zápach nejakej potuchliny. Bol to starý hotel. Napriek mramoru a zjavne kvalitným materiálom, sa už na ňom podpísal čas a počasie. Neskôr som zistila, že tento vlhký vzduch a extrémne tvrdá nepitná voda spôsobujú, že domy už po krátkom čase vyzerajú oveľa staršie, ako v skutočnosti sú. Keďže okná na izbe sa otvoriť nedali, celú noc sme dýchali potuchlinu zmiešanú so vzduchom zo starej klimatizácie. Našťastie sme mali dve izby, lebo na jednej sa hneď pokazil záchod.

Trochu som sa začala obávať, že táto Ázia je predsa len miesto s veľmi nízkou hygienickou úrovňou a hlavne deti som pripravovala na to, že je to divočina a majú to brať ako dobrodružstvo a žiadny luxus neočakávať. Hlavne som prízvukovala, že tento drahý hotel je najväčší luxus, aký tu na Filipínach zažijú, tak nech si to vážia a pripravia sa na horšie podmienky. Mýlila som sa. Ale vtedy som to ešte nevedela. V každom prípade sa mi deti za túto vetu ešte dlho vysmievali.

Ráno to bolo lepšie. Kvôli časovému posunu 7 hodín sme samozrejme zaspali a aj keď bolo náročné presviedčať žalúdok, ktorý si myslí, že sú 2 hodiny ráno, že by mal začať pracovať, bolo to dobré ráno. Raňajky boli výborné, bolo tam všetko od výmyslu sveta a hlavne veľa. Keď si odmyslím, že som v hoteli zablúdila cestou na raňajky a druhýkrát cestou z raňajok, ráno sme zvládli celkom fajn.

Potom však trvalo celé doobedie, kým sme vyrazili do nášho prechodného domova, mal to byť nejaký dom pri mori, ktorý by bol blízko pri meste, aby sme mohli hľadať dom na prenájom a vybaviť formality v škole. Prečo celé doobedie? Lebo som mala problém vybrať na oblečenie niečo, čo by bolo vhodné do tohto počasia a prostredia. Vonku vlhká horúčava, v aute mráz, sandále s opätkami, tenisky, šľapky, rifle, šaty..? Prezliekala som sa asi 10-krát. Výber oblečenia, ktoré som so sebou vzala, bol úplne mimo. To isté riešila aj Annamária, ale to je ťažko vysvetliť. O to viac som sa však tešila na nákupy.

Po necelých dvoch upršaných hodinách sme pomedzi autá, tricycle, jeepneys a kravy konečne dorazili do rezortu. Napriek tomu, že poslednú pol hodinu sme mali pocit, že od akejkoľvek civilizácie sa vzďaľujeme a posledné cesty už boli skôr len chodníky pomedzi chatrče a zúbožené psy, nakoniec sme došli do raja.

Možno sa mi to len zdalo v porovnaní s tým, čo som videla z Filipín dovtedy, ale bol to naozaj pekný rezort pri mori. Na pláži s krásnym čistučkým jemným ČIERNYM pieskom.

Ale o raji nabudúce...

 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?