Filipínsky občasník: 3. Jeden týždeň v raji

Autor: Jana Ambrošová | 8.12.2014 o 6:36 | (upravené 16.12.2014 o 4:29) Karma článku: 7,37 | Prečítané:  1952x

Prvý týždeň na Filipínach som si naplánovala dobre. Teda to som si myslela pred odchodom podľa poctivo naštudovaných informácií z internetu.

Inak musím hneď na úvod filipínskych príspevkov poznamenať, že pôvodne sme neplánovali ísť za dobrodružstvom, ale len za prácou a riadiac sa heslom Amundsena, že „dobrodružstvo je len zlé plánovanie“, som strávila naozaj veľa času surfovaním na nete, aby som si čo najlepšie vedela predstaviť naše fungovanie v tejto krajine a snažila som sa všetko do detailov premyslieť. Sebakriticky však priznávam, mýlila som sa. A nie len v niektorých veciach, ale takmer vo všetkom. Navyše väčšina vecí je v skutočnosti presne naopak, ako som si predstavovala. Dokonca si myslím, že keby som nebola na túto krajinu pripravená vôbec, teda bez akýchkoľvek predpokladov a očakávaní, ľahšie by som sa prispôsobila tomu, čo nás postupne čakalo.

Takže prvý týždeň som plánovala stráviť v nejakom plážovom dome (beach house), ktorých je v okolí Batangas City, v ktorom teraz bývame, naozaj dosť veľa. Všetko v dosahu do 1 hodiny autom. Ceny za plážové domy na internete boli nižšie, ako ceny za hotel a navyše som si myslela, že tým trošku zmiernime kultúrny šok a budeme mať popri vybavovaní školy pre deti a domu na prenájom, aj takú malú dovolenku.

Pravda bola akurát to posledné. Mali sme dovolenku. Plážové domy tu síce asi sú a sú aj lacné, ale sú určené pre domorodcov, nie pre cudzincov. Nejde o nejakú rasovú diskrimináciu, ale o fakt, že cudzinec, navyše biely, by v prostredí, v ktorom sa domy nachádzajú, nie len že nevydržal, ale bol by takou atrakciou, že by nebolo vôbec na mieste hovoriť o nejakom relaxe. Jednak štandard bývania je na míle vzdialený od najnižšieho európskeho štandardu, okrem toho namiesto zmiernenia kultúrneho šoku, by šlo skôr o jeho prehĺbenie, a navyše na takomto mieste by sa stal biely človek takým stredobodom pozornosti, že by sa pravidelne na neho chodili pozerať desiatky miestnych ľudí.

Našťastie sme mali so sebou miestnu „konzultantku“ Rosalitu, ktorá nás nezobrala do nejakého plážového domu v dedine, ale do normálnych dovolenkových rezortov. Videli sme tri vedľa seba, všetky na prvý pohľad krásne, všade palmy, kubo (drevené domčeky), žiadni turisti (teraz je tu „zima“), žiadny krik, udržiavané trávniky, bazény... Rozdiel spočíval v ubytovaní. Lepšie povedané „rozdielisko“. Bol tam rezort, v ktorom izba za noc stála cca. 40 EUR a bola akože pre 4-6 ľudí. Išlo o jednu miestnosť s kúpeľňou, väčšinou s veľmi malým okienkom (ak vôbec), v ktorej boli dve postele so šírkou asi 120 cm. Personál bol veľmi ochotný priniesť ešte prístelky pre ďalších dvoch až štyroch ľudí. Malí Filipínci totižto chodia na dovolenky s celou rodinou. Do rodiny sa okrem minimálne troch detí (väčšinou viac) rátajú aj starí rodičia a súrodenci s rodinami. Keďže ich je veľa a sú malí, jedna takáto miestnosť, ktorú by sme v Európe považovali za štandardnú dvojposteľovú izbu, obývajú aj desiati Filipínci. Nehovoríme o chudobných Filipíncoch, je to súčasť kultúry.

Potom sú tu rezorty okolo 100 EUR na noc, zvonku vlastne podobné, akurát izby už majú okná, na nich sieťky, menej živočíchov... Ceny ubytovania so štandardom, na aký sme predsa len zvyknutí (ako teplá voda, čistá kúpeľňa, skriňa, čisté periny, normálne okná), začínajú od 150 EUR. Takže sme si rýchlo vybrali. Rosalita zjednala cenu na týždeň ...a z recepcie sme vstúpili do raja.

Čím nás Filipíny veľmi prekvapili, boli služby, ktoré nevidieť, keď si vyberáte ubytovanie. Keďže nebola práve dovolenková sezóna, niekoľko dní sme boli v rezorte úplne sami. Teda len my štyria a vyše 20 ľudí obslužného personálu. Vždy tam boli asi traja recepční, aspoň 2-3 čašníci, dvaja kuchári, asi piati plavčíci pri bazéne, dvaja strážnici na pláži a celá upratovacia čata. A bolo vidieť, že si svoju robotu vážia. Rezort sa leskol dokonalou čistotou.

Napriek tomu, že bol priamo pri pláži, nikde nebolo ani zrnko piesku či prachu, na sklenených dverách neboli žiadne otlačky rúk, dlažba vždy vyleštená a to aj vtedy, keď bol rezort plný malých detí na narodeninovej party, ktoré behali von a dnu mokré do izieb rovno z bazénov. Navyše každý jeden člen personálu vyzeral, že sa úprimne teší, že sme tam, niektorí nám aj rovno povedali, že sú veľmi šťastní, že nám môžu „slúžiť“ (po anglicky hovorili, že „serve you“). A myslím, že sa naozaj tešili.

Navyše boli všetci veľmi pozorní a strážili nás na každom kroku. Keď videli, že smerujeme na pláž, hneď strážnik bežal otvoriť bránu (lebo rezort bol samozrejme uzavretý a strážený), vyliezol na posed s plávacím kolesom a sledoval nie len nás, ale hlavne okolie. Keď sme prišli k bazénu, okamžite pribehol ďalší a pustil vodné fontánky.

Keď sme si išli večer zaplávať do bazéna, priniesli čisté uteráky. Keď sa Števo opäť pokúsil zbaviť obrúčky v bazéne (raz sa mu to už skoro podarilo, ale dali sme si vyrobiť nové), traja plavčíci sa potápali dovtedy, kým ju na dne veľkého bazéna nenašli.

Keď mal Andrej chuť na niečo sladké, doniesli mu okrem objednaného dezertu, aj rôzne čokoládové cukríky. Keď som povedala, že som ešte nikdy nevidela mladý kokosový orech, hneď ráno nám doviezli na vozíku kopu kokosov, ošúpali, urobili dieru na slamku a lyžičku. Keď si všimli, že Annamária má rada ovocie, nosili jej k raňajkám nakrájané mango, banány, papáju, pomaranče..

Keď sme boli dlhší čas v bazéne pri pláži, priniesli prístrešok a prestreli nám na obed pri bazéne.

Keď sme prvý deň nevedeli, čo si vybrať z jedálneho lístka a prejavili sme záujem o filipínske jedlá, už nám jedálny lístok ani raz nepriniesli. Namiesto toho prišla šéfkuchárka Gina, ktorá pozisťovala, na čo máme chuť a vždy nám podľa toho uvarila niečo dobré z filipínskych jedál. Bežné porcie v jedálnom lístku sú vždy vhodné pre 2-3 osoby. Pre 2-3 osoby malých Filipíncov. Ako predjedlo pre jedného nášho Andreja. Ale aj to si kuchárka našťastie rýchlo všimla, takže zo dňa na deň sme mali vždy na stole viac a viac jedla, rôzne šaláty, mäsá, ryby, polievky. Varila ako divá a asi bola aj prekvapená, že napriek obrovským množstvám v porovnaní s bežnými filipínskymi porciami, sme vždy boli schopní všetko zjesť. Ale keďže to bolo veľmi chutné, ťažko bolo odolať. Ja som len dúfala, že sa nám podarí čo najskôr nájsť dom a konečne prestať jesť.

Jediné zaváhanie sme zbadali, keď sme si objednali raz večer whisky. Zrazu nastal za barom zmätok. Najprv tam boli dvaja čašníci, potom prišiel ďalší, nakoniec tam boli už štyria. Maturovali tam nad tým (nepreháňam) vyše pol hodiny. Nezistili sme, o čo išlo, ale druhýkrát už Števo objednal pre istotu rovno dvojité, aby sme ich nevystavovali stresu dvakrát za večer. Myslím, že nie sú zvyknutí nalievať alkohol a už vôbec nie whisky. Filipínci veľmi nepijú. Víno skoro vôbec, lebo hroznové je príliš drahé z dovozu, robia len víno z kokosu a cukrovej trstiny. Pijú akurát pivo. Tvrdý alkohol som ešte nevidela piť žiadneho Filipínca, myslím, že by to nerozchodili.

Ale dočkali sme sa. Aj whisky aj ľadu. Dali sme si ju na teraske, všade na stenách jašteričky, na zemi žaby, lietali netopiere a komáre. A z reproduktorov vrieskalo karaoke. Ozaj, o tom vám musím ešte napísať... ale niekedy nabudúce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?