Filipínsky občasník: 7. Môj život s jaštericami

Autor: Jana Ambrošová | 20.12.2014 o 6:04 | (upravené 21.12.2014 o 0:09) Karma článku: 6,19 | Prečítané:  1156x

Som obyčajná slovenská žena, jedna z tých, ktoré zvyšujú hlas a adrenalín mužským obyvateľom domácnosti, keď zbadajú v izbe pavúka alebo iné zvieratko, čo nie je zakúpené v chovprodukte po spoločnej dohode všetkých členov rodiny.

Som zvyknutá na to, že v dome sa okrem muchy, ktorá náhodou vletí dnu pri otvorení sieťkových dverí a možno ešte nejakého zblúdilého mravca, nenachádzajú voľne žijúce živočíchy. Každý pokus o preniknutie do obytného priestoru je nemilosrdne zatrhnutý biolitom alebo nejakým (v našom prípade) mužom, ktorý to vráti späť do voľnej prírody.

Takže mali ste ma vidieť, keď som prvýkrát zbadala jaštericu na stene pri dverách na hotelovej izbe v plážovej rezidencii, ktorú sme si pracovne nazvali „raj“. Ak čítate tento Filipínsky občasník postupne, tak viete, že to bol naozaj krásny hotel. Čistý, nový, luxusný. Sled mojich myšlienok v tej chvíli bol:

„Aaaaaa jašterica!“

„Ale čo stresujem, to veď to je určite len dekorácia, v Kremnici som to videla, možno je to symbol bohatstva alebo ...“

„Áááááá uteká, je to jaštericaaaa!“

Keď som nesmelo zdvihla hlavu a pozrela na stenu, zistila som, že nebola jediná. Potom som ich už na Filipínach stretávala pravidelne. Hlavne na terasách, na múroch budov zvnútra aj zvonku, na oknách. Farbu majú vždy prispôsobenú povrchu, na ktorom sa nachádzajú, od tmavosivej cez zelenú, hnedú, oranžovú až po takmer priesvitne bielu. Najväčšie tohto druhu mali okolo 15 cm a najmenšie 3 cm. Tie malinké boli naozaj prepracované, taká miniatúra so všetkými detailmi, nádherná zmenšenina. Na tých väčších už bolo príliš vidno, že ide o vyvinutý plaz, čo vo mne nevzbudzovalo veľké sympatie.

Pred odchodom som sa snažila pripraviť na takéto živočíchy, koniec-koncov som v Ázii a môžem byť rada, že som ešte nestretla škorpióna alebo filipínsku kobru. Teda kým som žila v tom, že jašterice sú vždy len na stenách, bolo to ešte prijateľné. Keď sme si však rannú kávičku zobrali vonku na terasku a spod vankúša na ratanovom kresle vybehla jedna zelená, pochopila som, že moja teoretická príprava nebola veľmi efektívna.

Keď sme si neskôr našli dom v Batangas City, bola som skutočne rada, že bol nový, relatívne čistý, všade na oknách a dverách mal sieťky. Takže mi ani nenapadlo, že by mohol byť problém oddeliť ríšu ľudí od ríše zvierat. Do reality ma vrátil hneď prvý večer, keď sa v tej krásnej obývačke ozval už známy zvuk: „ťap-ťap-ťap-ťap“ a presne ako v hoteli, malý jašterko o šiestej večer zakvákal, zliezol dole, dotkol sa zeme a vyliezol späť. V ďalšej izbe sa odohralo to isté. Domáci ich volajú „gecko“ (po slovensky je to gekon) a tvrdia, že každý večer zídu dole a „pobozkajú zem“. 

Pamätám si časy, keď som raz na chate u rodičov počula škrabať myši na drevený obklad, uprostred noci som zbalila dve (vtedy ešte) malé deti a ušla som odtiaľ s krikom, že „ja si zožrať deti nenechám!“ Dodnes sa mi za to doma smejú. S rovnakou razanciou som vyhlásila, že ja s jaštericami žiť odmietam a rozhodla som sa konať. Do internetového vyhľadávača som s plnou vážnosťou zadala bizarnú vetu: „ako vyhnať jašterice z domu“.

Ono to je ale celkom zložité, lebo geckovia sú rýchli, cez deň sú dobre ukrytí v závese, za vankúšmi alebo v nejakých škárach a večer zlezú na zem vždy len raz. Dočítala som sa, že im treba nechať otvorené okno a vyhnať ich postrekovaním ľadovej vody, lebo chlad nemajú radi. Tak som vyskúšala. Otvorila som dvere na terase, postrekovanie je utópia, nie je šanca gecka objaviť a dostať sa k nemu na dostrek, tak som len zapla klimatizáciu a čakala. Večer som sledovala, či je gecko ešte u nás alebo už odišiel do prírody. A viete, čo sa stalo?? Zliezli dole DVAJA geckovia! Pokusom o vyhnanie som dosiahla, že si priviedol aj kamoša! 

Prvá noc bola ťažká. Keď som si predstavila, čo všetko v tomto obrovskom dome okrem nás žije a ako sa to v noci špacíruje, zle sa mi zaspávalo. Čakala som, čo ráno okolo seba uvidím. Nakoniec ma neprekvapilo to, čo som ráno uvidela, ale to, čo som počula. Určite za to môže aj fakt, že bývame pri potoku (Andrejko to volá džungľa), no o šiestej ráno nás nezobudili čvirikajúce vtáčiky, ale neskutočne hlučná spleť kŕkania žiab, škriekania nejakých neznámych vtákov, cvrlikanie cvrčkov a modliviek, kvákania jašteríc, a do toho kikiríkanie kohútov (tých tu majú snáď na každom dvore). Spolu to znelo naozaj ako vreskot džungle.

V noci sme ešte objavili ďalšieho člena, ktorý dodnes žije s nami, je to „tocko“ (tokay gecko). Taký veľký jašterko, ktorý vydáva veľmi silné tokavé zvuky a keď je nahnevaný, tak šteká. Môže byť až pol metra veľký, ale tí naši (neskôr sme zistili, že sú dvaja) majú len približne 25 cm. Živia sa malými jašteričkami. Len dúfam, že za chvíľu nepríde niečo, čo sa živí týmito veľkými...

Netrvalo dlho a prišiel aj ďalší obyvateľ domu – pavúk. Pre mňa najväčší čierny pavúk, akého som kedy videla, mal priemer vyše 10 cm a skôr skákal ako chodil. Keď ho videl Epoy, len sa zasmial a povedal, že to je obyčajný MALÝ domový pavúk! Jedného sme ulovili, ale keď sme to povedali správcom domu, boli z nás zdesení. Pavúky sa vraj nezabíjajú, pavúky sú priatelia, lebo požierajú iný hmyz. Aj jašteričky sú priatelia, lebo lovia dengue komáre. Sú v každom dome a sú vlastne vítaní členovia. Ich deti sa s nimi hrávajú.

Keď na naše prvé zážitky spomínam dnes s odstupom niekoľkých týždňov zisťujem, že človek je tvor naozaj prispôsobivý. Stále si síce dávam pozor, kam si sadám a kam kladiem ruku, ale postupne si zvykám. Vždy ešte vznikajú situácie, ktoré mi zvýšia srdcovú frekvenciu, ako napríklad keď ku mne na záchode prišiel znova ten obrovský pavúk alebo keď sme pod jedálenským stolom našli našu prvú tarantulu, ale stále si opakujem to, čo vravia domáci: „Spiders are friends. They are not harmful.“ (Pavúky sú priatelia. Nie sú nebezpeční.) Na dvore každý večer sedia obrovské žaby a včera sme odfotili aj krásnu modlivku na parapetnej doske. 

 

S jašteričkami už nažívame v symbióze. Minule som trochu na jednu zvýšila hlas, keď mi ráno vybehla zo skrinky na potraviny, ale potom som jej slušne vysvetlila, že ju v kuchyni nerada vidím. Keď zapnem klimatizáciu, oni stále zakvákajú, nemajú to radi, tak sa im pekne ospravedlním, že na nich púšťam chladný vzduch. Raz v noci netokal náš „tocko“ a normálne sme sa zľakli, že nás opustil. Keď po tajfúne opäť prišiel na spálňové okno a zatokal, bola som rada, že prežil a že je opäť s nami.

Keď sme naposledy upratovali, jeden gecko ostal ukrytý v závese, ktorý sme práve zložili. Akonáhle som ho zbadala, zavolala som Josie, nech to vynesie vonku, že teda zbavíme sa ďalšej jašterice. Ale keď som videla, ako Josie nemilosrdne metlou vyháňa malého gecka, ktorý sa zo všetkých síl snažil po múre dostať naspäť dnu, neverili by ste, ale prišlo mi to ľúto. Tak dlho bol s nami v obývačke, každý večer zakvákal, no bol už jednoducho náš. 

Keď som len nedávno sestre písala, že mi veľmi chýba môj Axinko (môj malý hafík, ktorý ostal doma), povedala mi, že si mám skrotiť jašteričku. Vtedy som jej vynadala, ale dnes sa mi to už nezdá byť až taký zlý nápad. Schyľuje sa aj k tomu, že budú mať postupne vlastné mená.

A včera som rozmýšľala, či majú vôbec chúďatká vnútorní geckovia, čo jesť. Vážne zvažujem ich prikrmovanie...

Jeden by neveril, kam sa môže dopracovať obyčajná žena, ktorá ešte pred pár týždňami nezniesla pohľad na obyčajného slovenského „hajzeľpavúka“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?