Filipínsky občasník: 4. Peklo v raji

Autor: Jana Ambrošová | 16.12.2014 o 4:36 | (upravené 17.12.2014 o 1:06) Karma článku: 6,94 | Prečítané:  1631x

Vzhľadom na moju zvedavú povahu v kombinácii s odhodlaním zistiť, čo sa dá, o kultúre a zvykoch v tejto krajine (čo je určite pochopiteľné, keďže som sa ocitla až tu a trpím život v dome so živočíchmi z rodu jašterov), zisťovala som, ako Filipínci trávia sviatok všetkých svätých. 

Našťastie Filipínci radi a veľa rozprávajú o sebe. A väčšinou sa nič osobné nepýtajú. Teda najosobnejšia otázka, ktorú som zatiaľ dostala a za ktorú sa mi vopred ospravedlnili, bola ohľadom vierovyznania, teda že či sme katolíci. Filipínci sú totiž takmer všetci katolíci. Bude to zrejme kombinácia silného vplyvu z čias, keď boli kolóniou Španielska a ich geografickou polohou na celkom živých ostrovčekoch.

Niečo o filipínskych ostrovčekoch

Obývaných je vraj len 11 z celkového počtu vyše 7 000. Števo už aj zisťoval, či by sa nejaký menší nedal kúpiť, ale ak si robíte zálusk na opustený ostrov, sklamem vás, na Filipínach môže akúkoľvek nehnuteľnosť vlastniť len Filipínec. 

Stále ešte ostáva možnosť zaobstarať si filipínsku manželku, ale vopred upozorňujem, že s peknou malou Filipínkou si zoberiete na krk celú jej rodinu. Kto všetko patrí pod pojem rodina, som už spomínala. Nemyslím to obrazne, ale skutočne. Jeden zahraničný zaťko je povinný starať sa o manželkinu filipínsku rodinku, a to ako finančne, tak aj podeliť sa so životným priestorom vo vlastnom dome. Táto povinnosť nie je nejako formalizovaná, je založená na „dobrovoľnosti“, ale tieto filipínske ženy vedia svojich zahraničných manželov vždy veľmi efektívne usmerniť, čo by celkom dobrovoľne mali robiť.

No ale k tým ostrovčekom. Naozaj to tu žije. A nie len v lesoch a na dne mora. Každoročne je tu viac ako 20 tajfúnov sprevádzaných povodňami, činné sopky, zemetrasenia, tsunami. Keďže Filipínci ešte stále bežne bývajú v bambusových domoch a nezaťažujú sa stavaním murovaných, veď na čo aj, zima im nebýva, každý výkyv prírody má pre nich neblahé dôsledky.

Starší Filipínec Vic spomínal, že keď vyrastal, vždy žili v obave pred tajfúnom a povodňou, a keď to prišlo, držali sa celá rodina za ruky a modlili sa. Nič iné im neostávalo. Len viera, že prežijú. Nie len tajfún, ale aj potom, keď im znova všetko odnesie voda. Annamária mala dnes práve v škole úlohu opísať svoju dennú rutinu. Keď im učiteľ ako príklad povedal, že ráno vstanú a poďakujú sa za to, že mali šťastie a prežili noc, ona jediná si myslela, že hovorí vtip a ako jediná sa na ňom zo slušnosti aj zasmiala, čo hneď po tom samozrejme oľutovala. Oni to myslia úplne vážne.

Niečo o filipínskej rodine

Dala som sa teda do reči aj s majiteľkou rezortu. Je to taká urastenejšia Filipínka, zaujímavá osoba. Rozprávala nám, ako vyrastala v chudobnej rodine a ona bola tá, ktorá sa musela obetovať a vycestovať do cudziny, aby uživila rodinu. Tento postup je v konečnom dôsledku jedným zo základných princípov fungovania ekonomiky Filipín. Platy na Filipínach sú nízke, pracovných príležitostí málo, priemysel takmer žiadny. Je to ostrov, takže nie je jednoduché ani lacné vycestovať kamkoľvek za prácou a už vôbec nie je možné vracať sa pravidelne domov. Sociálny systém, ako dôchodky, podpory v nezamestnanosti, zdravotné poistenie, nič také tu neexistuje. Jediný spôsob ako prežiť je, že sa niekto z rodiny obetuje, vycestuje za prácou a posiela domov peniaze, ktoré živia celú veľkú rodinu.

Takže aj naša majiteľka Shona bola tou, ktorá vycestovala. Išla do Grécka. Zarábala ako čašníčka a postretlo ju šťastie. Postretol ju Švéd na dovolenke, ktorý si ju vzal za ženu a zobral ju do rozprávkového švédskeho kráľovstva. Tu som sa s takýmto rozprávkovým príbehom stretla už toľkokrát, že začínam mať pocit, že tento model je skôr pravidlo a súčasť kultúry. Shona do Grécka doviedla aj svojich ďalších súrodencov, ktorí sa tam buď povydávali alebo tam len pracujú a peniaze posielajú domov. Manželka s niektorými deťmi je na jednej strane zeme a manžel s ďalšími na druhej. Často sa nevidia aj päť rokov, lebo nie všetci majú víza a každý prechod hranicami je rizikom. Ako napríklad Fritzi, jej manžel je s trinásťročnou a osemnásťročnou dcérou v USA a ona žije na Filipínach s osemročnou dcérou. Nevidela ich už šesť rokov. Vraj sa musia odosobniť a nebrať to emocionálne, lebo to robia pre finančné blaho detí. Neviem... Nechápem. A asi ani nepochopím...

Našťastie sa do rodiny počítajú aj netere, ktoré nie sú všetky vydaté a majú povinnosť starať sa o deti svojich strýkov, ktorí pracujú v zahraničí. V domoch bežne žije aj 10 ľudí s deťmi, ale nemajú žiadne hádky ani spory (to som špeciálne zisťovala, lebo si to neviem predstaviť u nás, tu to však funguje).

Veľkú úctu prejavujú mladší členovia rodiny starším, ktorí určujú smerovanie celej rodiny. Každý má svoju danú rolu, ktorú zastáva a na ktorú bol zrejme pripravovaný od malička. Akoby automaticky každý vie, čo má robiť a fungujú podľa nejakých nepísaných pravidiel dokonale ako živý organizmus. Keď Filipínec niekam ide, málokedy ide sám. Vždy má so sebou nejakých členov rodiny a na ich správaní veľmi vidieť, že každý vie bez slov, čo má robiť a ako sa správať. Je to zaujímavé sledovať. Najstarší člen osádky dáva pokyny takmer nebadane, stačí malé gesto a mladší hneď vedia, čo treba. 

Takže naša Shona splnila svoju úlohu a aby to dotiahla do dokonalosti, postavila rezort v rodnom meste Lemery. Počas nášho týždňového pobytu sme stretli ďalších štyroch jej súrodencov, ktorí v hoteli bývajú a pracujú.

Niečo o filipínskom cintoríne

Na sviatok všetkých svätých nám teda navrhli, aby sme s nimi išli pozrieť na cintorín, uctiť si pamiatku zosnulých. Takže sme počas týždňa v raji zavítali aj do „pekla“... slušne sme sa obliekli, zmobilizovali deti a vyrazili. Cesta, ktorá normálne trvá 10 minút, v toto poobedie trvala takmer hodinu. Všade okolo sa tlačili autá, jeepneys a tricycle, na ktorých sedelo naozaj mnoho ľudí, všade vence z umelých kvetov, sviečky... skoro ako u nás. Okolo ciest množstvo stánkov, ktoré predávali jedlá, občerstvenie a znovu vence, umelé kvety a sviečky.

Keď sme zastali na platenom parkovisku (zablatené miesto pri ceste asi pre tri autá) a vystúpili sme, pochopili sme, že sme zase raz nevhodne oblečení. Nie kvôli nejakým zvykom, ale z čisto praktických dôvodov. Moje dlhé bielo-modré šaty sa ťahali v blate, do ktorého sa mi zabárali šľapky, navyše začalo pršať, takže blata bolo ešte viac. Keď som si predstavila, z čoho všetkého sa to blato skladá a že to všetko je teraz na mojich bosých nohách, túžila som v tej chvíli mať radšej gumáky, ako štýlové sandále s trblietkami.

Annamária vo svojich kvetovaných šatách s veľkým ružovým šálom a s krásnymi dlhými rozpustenými vlasmi pôsobila v tom dave ako víla z iného sveta, takže pútala pozornosť omnoho viac, ako by si želala.

Cintorín naozaj pôsobil ako peklo. Všade hrozný smrad zo stánkov ponúkajúcich zapáchajúce jedlá, rôzne ryby, cukrovú vatu, nevyliahnuté varené kačacie vajcia a iné delikatesy, ktoré nám jeden z bratov cestou ku hrobom ospevoval. Vlhký teplý vzduch, dookola všade smeti a neskutočné množstvo ľudí.

A hroby. Boli to murované kopky osvetlené žiarovkami a sviečkami natlačené jeden vedľa druhého a medzi nimi maximálne pol metrové chodníčky. Na každom hrobe sedela celá rodina. Áno, nie len pri hrobe, ale aj na hrobe. Celá rodina príde, prinesú jedlo, pitie, rozložia sa na hroboch a trávia čas so svojimi zosnulými. Väčšina ostáva až do rána, niektorí len do polnoci. Veď vraj je to len raz za rok.

Zotrvali sme niekoľko hodín. Nie preto, že by sa nám tam nejako páčilo, aj keď Annamária usadená vo svojich šatách na hrobe obklopená milou Shoninou rodinkou nevyzerala nespokojne, ale nemohli sme odísť skôr, lebo práve v tom čase kulminovala dopravná špička a trvalo by určite aspoň tri hodiny, kým by sme sa dostali naspäť na hotel.

Andrejko odrážal útoky žobrajúcich detí a my sme diskutovali o filipínskej kultúre s poeurópštenou Shonou. Rozprávala o probléme detí, ktoré ostali sirotami po mnohých tajfúnoch a sú zneužívané mafiánskymi skupinami, ktoré ich nútia kradnúť a žobrať a za odmenu sa o ne „starajú“. Je to tu veľkým problémom.

Tak taký je to národ. Zaujímavý. Iný. Pozorujem ich ako mravce v akváriu. Keď zase zistím niečo nové, rada sa s vami podelím...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?