Filipínsky občasník: 8. Milované Filipíny

Autor: Jana Ambrošová | 13.1.2015 o 6:46 | Karma článku: 7,68 | Prečítané:  1676x

Nečakala som, že sa to stane, dokonca ani niekoľko týždňov po príchode sem som nepredpokladala, že to niekedy napíšem, ale nemôžem si pomôcť a musím sa priznať: milujem Filipíny.

Filipíny nie sú prvoplánovo krásna krajina. Teda samozrejme pokiaľ hovoríme o krajine ako takej, nie o rezortoch, ktoré sú vystavané pre turistov. Tie tu nájdete, sú nádherné a určite si ich ľahko obľúbite. Kultúrne rozdiely sú príliš veľké a v každom prípade sa dostaví určitý druh kultúrneho šoku. Na prvý pohľad sa nám krajina môže zdať neupravená, spoločnosť chudobná a zaostalá. Chudoba tu určite je, teda ľudia majú menej materiálnych vecí, robia menšie nákupy, deti chodia do lacných verejných škôl a najviac sa obávajú choroby, lebo nemocnice sú neprimerane drahé. S tou zaostalosťou by som bola už opatrnejšia. Ak by mala byť krajina zaostalá, muselo by byť zaostalé aj myslenie ľudí. Toto tu ale celkom neplatí, lebo z nášho pohľadu v zaostalých domoch, s prostým vybavením, žijú často vzdelaní a inteligentní ľudia. Používajú tablety, počítače, najmodernejšiu techniku, ale záchod zalievajú vedierkom s vodou. Keď sa s nimi rozprávate, sú presne ako my, možno navyše o niečo viac hĺbaví, neriešia len prízemné veci bežného života, ale zaujímajú sa o ekológiu a globálne problémy, často hovoria o osude, o dobrých veciach, ktoré sa im stali, málokedy ich počuť sťažovať si na vlastný život. Niekedy je ťažké odlíšiť, či ide o zaostalosť alebo jednoducho len o inú kultúru.

Do Filipín sa zrejme nezamilujete hneď po vystúpení z lietadla, neuvidíte samé malebné ostrovčeky, krásne pláže, upravené mestečká, ani delfíny vám nebudú skákať okolo lode pri prvej plavbe. Všetko si tu žije vlastným životom, zvieratká, rastliny, more, počasie. Ja to od začiatku volám „divočina“, nie však v pejoratívnom význame, ale preto, lebo všetko je tu nespútané a často nepredvídateľné. Nič sa neprispôsobuje momentálnym očakávaniam turistov.

Ani najmenšie opičky „tarsier“, ktoré sa vyskytujú len tu, pravdepodobne nebudú skákať po stromoch, keď ich v lese navštívite cez deň, už len preto, že ožívajú v noci. Na jednom tričku pri rezervácii bol výstižný nápis: „V noci sa zabávať, celý deň spať, je skvelé byť tarsier!“ Takže aj počas našej návštevy sa držali konárov pod listom a spali. Niektoré otvorili aspoň očká, niektoré len jedno. Boli to neskutočne zlaté jemné stvoreníčka. Napriek tomu, že sme v ich lesíku museli byť veľmi ticho, snáď nikto si neodpustil nejaké to nadšené „ťuťuli-muťuli“, keď uvidel prvú spiacu opičku pritúlenú ku konáriku. Sú to veľmi citlivé opičky, ktoré keď sú vystavené stresu, spáchajú samovraždu, vraj úplne prestanú jesť.

Jedným z našich cieľov počas zimných prázdnin bolo plávať so žralokom veľrybím (whale shark). Napriek tomu, že sme vybrali rezort, v ktorého blízkosti sa tieto žraloky vyskytujú, zistili sme, že sme síce na správnom mieste, ale v nesprávnom čase. Žraloky boli práve odplávané pri inom ostrove, takže sme mali o jednu šancu nechať sa zožrať žralokom menej.

Rovnako tak preslávené filipínske mangá, sú vraj najlepšie na svete. Popri ceste predávali rôzne ovocie, ale mangá len veľmi sporadicky, čo je však celkom normálne, lebo ich sezóna je až v máji. To je ako keby niekto prišiel v decembri na Slovensko, že počul, že sa tu pestujú výborné jahody. Kúpi si ich v tescu a domov príde s pocitom, že tie slovenské jahody nie sú nič moc. Aj keď mangá sú tu aj teraz veľmi dobré, už sa teším na máj.

Navštívili sme aj čokoládové vrchy, také smiešne okrúhle kopčeky na rovine, ktoré sa v niekedy sfarbia do hneda a vyzerajú ako čokoláda. V tomto období neboli čokoládové, ale zelené.

Podobne je to aj s počasím, ako samozrejme všade inde na svete, akurát že tu sú následky o niečo výraznejšie. Na ostrov Bohol sme prileteli len pár dní po tropickej búrke Seniang, ktorá nasledovala po poslednom tajfúne Ruby. Nemala takú silu ako Ruby, ale spôsobila vážne povodne práve v oblasti rieky Loboc, kde sme mali naplánovaný celodenný výlet, plavbu loďou, obed v plávajúcej reštaurácii a prechod po visiacich mostoch. Mali sme šťastie a na plavbu sme išli hneď v prvý deň po obnovení lodnej prepravy. Bolo to piaty deň po povodniach.

Kým turisti si fotili krásy prírody, všimla som si, že aj naša sprievodkyňa si natáčala brehy na svoj mobil. Najskôr ma to zarazilo, veď tu už bola aspoň sto krát, ale vzápätí som pochopila, že ona si nekameruje krásy, ale spúšť, čo zanechala povodeň. V jej očiach sa miešalo zhrozenie so smútkom. My sme nemali s čím porovnávať, palmy boli pekné, odpadky boli v meste pred domami všade (až neskôr sme pochopili, že to si ľudia ešte upratovali po povodni), takže nič hrozné. Ona to však vnímala inak a keď jej jeden turista povedal, že je to tu veľmi krásne, ona na to len povedala, že to čo vidí, nie je vôbec krásne, že to nie je ani zďaleka tá rieka, ktorou prevádzala turistov doteraz. A zrejme už ani nikdy nebude. Rieka sa rozšírila, namiesto zatrávnených brehov ostali len zablatené zrázy, blato sa zmiešalo s vodou, ktorá viac nebola modro-zelená, ale hnedá ako biela káva, lampy, ktoré lemovali celé pobrežie, boli polámané, chodníčky zničené, stromy vylámané, na tých, čo ešte ostali, viseli odpadky a kusy handier, ktoré povyplavovalo z domov. Zničené domy, lodné reštaurácie, lode hore dnom na stromoch namiesto na vode.

Voda vraj siahala do výšky 4 metrov nad bežnú úroveň. Strhla obidva visuté mosty, ktoré boli tiež lákadlom pre turistov. Po rieke plávalo niekoľko kajakov, na ktorých ľudia čistili rieku už piaty deň. Turisti sú pre nich jediný zdroj príjmu. A teraz im zničilo rieku. Napriek tomu, že ich domy boli stále plné bahna, teda ak odolali povodni, aj teraz boli v práci a vítali turistov. Na prvej zastávke pri rieke nás vítal tanečný súbor tradičnými filipínskymi tancami, spievali a ďakovali nám, že sme k nim prišli. V celej tej atmosfére na zničenej rieke bolo ich vystúpenie veľmi dojímavé.

Keď sme sa vracali od rieky, zastavili sme sa pri najstaršom kostole, ktorý postavili ešte Španieli v časoch kolonizácií. Kedysi tiež obľúbené turistické miesto, avšak pred dvoma rokmi bol zničený pri zemetrasení s magnitúdou 7,3 stupňa. Keď som sa sprievodkyne spýtala, ako to berú obyvatelia, keď každú chvíľu je tu nejaká prírodná pohroma, nestihnú odpratať následky po jednej a už je tu ďalšia, povedala len, že napriek všetkému sa musia postaviť a ísť ďalej. Veria, že nič zlé ich už nezasiahne. Z tejto viery žijú, táto viera ich posúva do ďalšieho dňa. Na každom dopravnom prostriedku (nepreháňam) majú slová viery, citáty z Biblie, krátke modlitby. Každý rozhovor s Filipíncom o Filipíncoch sa nezaobíde bez konštatovania, že sú veriaci katolíci. Má to pre nich obrovský význam a sú na to hrdí. Napriek tomu som sa však nestretla s tým, aby čo i len slovom alebo gestom odsudzovali niekoho, kto nie je katolík. Keď niekedy medzi rečou spomenú, čo dobré im Boh urobil, napríklad ako sa modlili a potom dostali prácu, skôr len na vysvetlenie vždy spomenú, že oni sú veriaci, a preto to tak vnímajú. Náboženstvo nie je niečo formálne, čo patrí do kostola, ale úplne prirodzená súčasť ich života. Omše majú hocikde pod prístreškom (keďže nemajú radi dážď), omšou začínajú aj firemný večierok, kňaz príde na basketbalové ihrisko, odslúži omšu, 200 chlapov sa pochytá za ruky, pomodlí a pekný večer môže začať.

Celkovo na mňa pôsobí tento národ veľmi mierumilovne. Samozrejme sa tu nájdu rôzne charaktery, je ich cez 120 miliónov, takže ako v každej krajine, nie sú tu len „dobrí“ ľudia. Na ostrove Mindanao je skupinka moslimských radikálov, ktorá robí vrásky na čele Filipíncov, ktorí nás sami na to upozorňovali, že tam nesmieme chodiť. Obávajú sa nepokojov, preto majú bezpečnostné kontroly v každom obchodnom dome, na každom parkovisku, na každom mieste, kde sa koncentruje viac ľudí. Na bezpečnosť bežných ľudí a najmä turistov sa tu kladie veľký dôraz. Cez to všetko si dovolím povedať, že Filipínci sú vo svojej podstate asi skôr mierumilovný národ. Keď sme sa pýtali, čo tu bolo predtým, ako si z nich Španieli spravili svoju kolóniu, povedali nám, že nič. Teda že všetci boli pohania, verili v prírodu a rôznych bohov. Údajne neprebiehali nejaké silné odpory voči kolonizátorom, skôr naopak, mali sme dojem, akoby boli radi, že Španieli prišli, priniesli kresťanstvo, kultúru, vzdelanie, dokonca akoby boli radi, že prišiel niekto, komu môžu slúžiť. Keď po 333 rokoch Španieli prenechali Filipíny Amerike, domáci to cítili ako zradu, sami hovoria, že Španieli ich „predali“ bez ich súhlasu. Obidve krajiny tu však zanechali silný vplyv a bude niečo na tom, čo sa hovorí, že Filipínci žili 300 rokov v konvente a 40 rokov v Hollywoode. Obyvatelia majú väčšinou americké krstné mená a španielske priezviská. Španieli nechali katolícke kresťanstvo a Američania dôraz na pravidlá, predpisy a procesy. A fastfoody. Takmer každý Filipínec sa dorozumie krásnou angličtinou, čo im otvára dvere za prácou v zahraničí.

Tak prečo potom milujem Filipíny?

Pokiaľ však prekonáte prvotný kultúrny šok a začnete si všímať krásu prostredia v kombinácii s obyvateľstvom, možno vás prekvapí, ako si vás vedia podmaniť.

...lebo ľudia

Za tri mesiace života na Filipínach som videla viac prírodných katastrof a ľudského utrpenia, ako za posledných 35 rokov života. Za posledné 3 mesiace na Filipínach som videla viac usmiatych, ústretových, pokorných a vyrovnaných ľudí, ako za posledných 35 rokov v Európe. A to si nemyslím, že by u nás boli samí mrzutí a sebeckí ľudia, len pomer tých spokojných a ústretových k tým mrzutým a sebestredným je tu trochu iný. Obyvatelia Filipín sa snažia, aby sa tí ostatní cítili dobre. Hovorí sa, že majú úsmev na všetko. Úsmev na to, keď sa tešia, úsmev na to, keď sú sklamaní, úsmev na to, keď kritizujú, úsmev na to, keď niekto spraví niečo nevhodné, úsmev na to, keď musia povedať nie. Úsmevom sa snažia zmierniť aj nepríjemné veci, ktorým sa nemôžu vyhnúť. Filipínec často povie áno aj vtedy, keď si nie je istý, či to naozaj dokáže urobiť, a to len preto, aby sa ten druhý necítil zle. Toto je aj hlavná nástraha pri obchodovaní a uzatváraní zmlúv s filipínskymi firmami, pokiaľ nepoznáte ich kultúru, môže veľmi ľahko dôjsť k nedorozumeniam.

Filipínci milujú hudbu, zábavu, hry, niekedy pôsobia bezstarostne ako deti, častokrát počujete spievať predavačky pri pokladni, len tak, aby si skrátili chvíľu, kým čakajú na prebiehajúcu platbu kartou alebo balenie nákupu. Nikto sa nikam neponáhľa, nikde nevidieť stopy po nervozite alebo strese.  

...lebo príroda

Jedným slovom neskutočná. Nádherná. Rôznorodá. Navštívila som zatiaľ úboho málo z Filipín, ale videla som pláže s čiernym pieskom, pláže s normálnym pieskom, pláže s pieskom bielym a jemným ako vápno. Krásne zákutia bez stopy po človeku. Panenské ostrovy, neuveriteľný podmorský život, na plážach veľké hviezdice, krabíky a krabiská v ulitách, ryby a rybky najrôznejších farieb. K tomu sopečné pohoria, skaly, ostrovčeky. Rastliny, ktoré sa neúspešne už roky snažím pestovať v kvetináčoch v izbe si tu rastú ako burina, všetko je zelené, popri cestách kokosové palmy, banánovníky, papáje. More sa mení podľa počasia, iné je za dažďa, iné za slnka, iné za vetra. Nedá sa opísať. Obrázky sú tiež len slabý odvar reality.

...lebo počasie

A leto nekončí. Doslova. Prišli sme sem na konci leta a odvtedy mám pocit, akoby sa čas zastavil. Cez deň do 35 stupňov, niekedy je oblačno viac niekedy menej, takmer stále pofukuje vietor a snáď každý deň trošku spŕchne. Najlepšie je, že v mori sa dá kúpať aj vtedy, keď celý deň prší. Teplota vzduchu je stále príjemná, pocit chladu je len ojedinelý a skôr osviežujúci. Vyskytuje sa v období okolo tropických búrok a tajfúnov. Večer teplota neklesá pod 25 stupňov. Počas obdobia sucha teploty vystúpia, údajne však nie nejako dramaticky (aspoň teda nie tu v našej provincii). Rýchlo som si na teplo zvykla a zima mi nechýba. Akurát sme sa zamýšľali nad tým, ako vnímajú Filipínci čas. My máme rok rozštvrtený na štyri obdobia a keď spomíname, tak na „minulú zimu“, „predminulé leto“... Podľa mňa si oni udalosti spájajú s tajfúnmi, napríklad „toto sa stalo v roku 2013, keď bola Yolanda“.

...lebo jedlo

Hovorí sa, že filipínske jedlo chutí najviac len Filipíncom. Môže byť. Samozrejme stále ryža, obyčajná, cesnaková, žltá, opražená, na sladko, na slano, lepkavá, sypká, ryžové koláče, ryžové buchty, ryžové sladkosti... Okrem toho pár oblúbených jedál ako adobo a caldereta, kyslá rybacia polievka sinigang alebo slepačia tinola. Sójová omáčka, zázvor, krevetová pasta. Čo je však zaručené a čo ma dostalo, sú suroviny, z ktorých sa varí. V domácnostiach a reštauráciách sa takmer nepoužívajú mrazničky. Mäso a hlavne ryby sa kupujú čerstvé na trhu každý deň. Hlavne malé pouličné „reštaurácie“ si potrpia na tom, že podávajú len čerstvé jedlá, a preto sa snažia všetko vypredať najneskôr do jednej na obed. Na druhý deň sa varí z čerstvých surovín nové jedlo. Nikdy som nebola veľký fanúšik rýb a morských potvor, ale taká rybka na masle a cesnaku, ktorá ešte pre chvíľou plávala so mnou v mori, chutí nejako lepšie. Väčšinu rýb na wet markete predávajú ešte živých, pred vami ich zabijú a rozporciujú presne podľa želania. Namiesto smotany používajú kokosové mlieko, namiesto slnečnicového oleja úžasný kokosový. A čo je úplne najlepšie, takmer vôbec nepoužívajú pšeničnú múku! Keďže mám celiakiu, prvé dni som sa na každé jedlo pýtala, či obsahuje múku, ale opakovane som dostávala tú istú odpoveď. Múku používajú len do niektorých koláčov, ale nie do mäsa a polievok. Zahusťujú buď kokosovou smotanou alebo ryžovým a kukuričným škrobom. Skvelá krajina!

Viackrát som čítala o tom, že na Filipíny nestačia len dva týždne. Čím dlhšie som tu, tak nadobúdam pocit, že na to, čo všetko Filipíny ponúkajú, nestačia ani dva roky. V každom prípade sa mi tu páči. Nič mi tu nevadí. Zvykla som si na prehustenú dopravu, na nekonečné čakanie v obchodoch a úradoch, ktoré ma najskôr znervózňovalo, ale keď som zistila, že som jediná, kto je v strese, naučila som sa relaxovať a nebrať všetko tak vážne. Zvykla som si aj na tie potvory, čo tu všade lozia. Zvykla som si na tricycle aj zavretých psov. Táto krajina ako celok na mňa pôsobí ako balzam na dušu, predtým uštvanú, prepracovanú, vždy v strese, vždy na behu. Keď sme sa plavili loďkou na ostrov Mindoro, uvedomila som si, ako veľmi sa mi táto časť zeme páči a že som hrdá na to, že môžem povedať, že teraz tu žijem.

Milujem Filipíny a už teraz viem, že mi budú chýbať, keď sa jedného dňa vrátime domov. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?