Filipínsky občasník: 13. Ako vyzerá jeden všedný deň

Autor: Jana Ambrošová | 31.1.2015 o 12:47 | Karma článku: 6,26 | Prečítané:  1353x

Život v inej kultúre prináša situácie, nad ktorými by ste sa doma ani nezamysleli, v cudzom svete sa však aj banality niekedy stávajú výzvou. 

Písala som o krásnych zážitkoch z dovolenkových destinácií, na ktoré budeme určite celý život spomínať, ale keďže život na Filipínach nie je jedna veľká dovolenka, rozhodla som sa napísať niečo z bežného života. Vlastne tieto nepodstatné malé zážitky si píšem skôr len tak pre seba, lebo sa na to rýchlo zabúda. Ale ak vás zaujíma, ako tu žijeme po všedné dni, nech sa páči čítať ďalej.

Zatiaľ sa u nás nevyvinula rutina a každý deň je v niečom odlišný, preto som sa rozhodla jednoducho a presne opísať to, čo som robila včera. Len preto, lebo to si ešte najviac pamätám.

Deň sa pre mňa začal už nad ránom, kedy ma zobudil šramot v spálni na polici s kamerovým systémom, ktorý v dome máme. Tu to volajú CCTV. Ešte bola tma, takže som nič nevidela a bála som sa pohnúť, lebo som si predstavovala najhoršie scenáre, čo všetko to môže byť. Navyše bolo hrozne teplo, ale bála som sa odkryť, aby „to niečo“ na mňa neskočilo. Napokon som sa uspokojila s tým, že to je zrejme len jašterička, čo sa zamotala medzi káble. Ale už som nezaspala.

Postupne sa začali Filipíny prebúdzať tak ako každé ráno. O piatej „vreskot džungle“, keďže máme spálňu hneď pri potoku a balkón v noci otvorený, zdá sa mi, akoby boli všetky cvrčky, žaby, tockovia a geckovia, škriekajúce vtáky a samozrejme aj kohúty a psy nasťahované priamo pri posteli. Jašterky sem-tam prídu aj na balkón, a keď ráno začnú vrčať a tokať, dospali sme. O pol šiestej chodí k vedľajšiemu domu prvý tricycle, ktorý už nie je najnovší, robí riadny rámus a keď pristáva, jeho brzdy neskutočne pískajú. O šiestej sa susedove decká začnú spúšťať z kopca pri dome na hlučných umelohmotných bicykloch a mamičky sa už veselo rozprávajú, lebo Filipínci vstávajú skoro. Vzápätí zvoní prvý budík a ja sa odvážim vyliezť z postele. Samozrejme som nič nenašla, lebo ak tu aj nejaký živočích bol, zásadne sa po dome špacíruje len v noci. Aj Andrejko sa vraj chcel ísť v noci napiť, ale keď otvoril dvere na izbe, na chodbe na zemi zbadal pavúka, tak si to rozmyslel a vrátil sa do postele.

Kým sa deti obliekli do školských uniforiem, urobila som im palacinky (teda myslím lievance, čo sa jedia s javorovým sirupom, nie naše tenké palacinky, to by sa mi ráno nechcelo). Šofér Epoy dnes prišiel na bicykli, snaží sa udržiavať kondičku. Ako každé ráno, príde do kuchyne pre kľúče od auta so svojím „Good morning, boss!“ (dobré ráno, šéfe) a „it smells well, Janka!“ (vonia to dobre) napriek tomu, že mi práve prihorela jedna palacinka. 

Niečo po siedmej všetci naskáču do auta, decká idú do školy a Števko na stavbu. Je vzdialená od domu len 8 km, ale pri rannej premávke to niekedy znamená aj hodinu cesty. A tak bolo aj v toto ráno.  Epoy sa mal ponáhľať naspäť, lebo som potrebovala, aby so mnou šiel do kvetinárstva a po tortu pre nášho syna.

Teda aby som bola presná, náš syn potreboval kyticu a tortu pre svoju spolužiačku, ktorú chcel pozvať na školský ples „Prom“ s témou Hollywood red carpet. Je to niečo ako uvedenie do spoločnosti pre žiakov 9. a 10. ročníka - veľká udalosť. Chlapci musia na ples pozvať dievča oficiálne, podľa tunajších zvyklostí majú priniesť kvety a tortu. Pozvanie prebehne pred celou triedou a každý chlapec sa snaží byť originálny. Jeden Andrejov spolužiak si pripravil hudbu a s tabuľkou, na ktorej bol otáznik, pritancoval k spolužiačke. Ďalší dvaja jeho „pomocníci“ držali tortu a kyticu. Iný spolužiak zas chcel pozvať dievča z inej triedy, takže jej spolužiaci postupne dávali ruže a stáli tak, že ju doviedli až do jeho triedy, kde ju pred všetkými požiadal o to, aby šla s ním. A dal jej tortu. Vraj to bolo také romantické až sa rozplakala. Andrejko si vybral samozrejme najkrajšie a najmilšie dievča z triedy (a možno aj zo školy) – Maan. Nemal pochybnosti o tom, že by súhlasila, je v škole veľmi populárny a aj priateľský, s Maan si rozumejú.

Takže som dostala za úlohu zohnať ruže a tortu a priniesť to do 10:30 h. do školy, lebo sa obával, že ho niekto predbehne a chcel ju požiadať hneď cez prvú prestávku. Epoyovi ale cesta na stavbu a späť trvala presne dve hodiny, čo znamená priemernú rýchlosť neuveriteľných 8 km/h. Vedela som, kde sa dá kúpiť dobrá torta, ale bolo to v meste. To by sme však museli ísť cez jediný most v Batangas City, ktorý ostal po tajfúne, čo by trvalo príliš dlho. Rozhodli sme sa teda odviezť k rieke a prejsť po provizórnom moste pre chodcov, ktorý postavili namiesto mosta zrúteného počas tajfúnu Yolanda. Zaparkovali sme na tráve, teda pardon, na platenom parkovisku, na ktorom sme za necelú hodinu dali 20 pesos. Pri aute sa pásli kozy, čo je presne obraz kontrastov v tejto krajine. Zaparkovaná veľká vyleštená čierna Toyota Fortuner, okolo ktorej sa pasú kozy.

Koryto rieky a na ňom plávajúci most bol asi 10 metrov pod úrovňou cesty, takže sme museli zísť po uzučkých chodníčkoch bez zábradlia, potom vysokými schodmi. Stavebnému úradu u nás by sa z toho vlasy zbrčkaveli. Mostík sa pri každom pohybe húpal, ale bol pevný (snáď), lebo naraz s nami na ňom bolo asi dvesto ľudí. Vyšli sme na ulicu, predierali sme sa pomedzi ľudí, tricycle a autá asi 20 minút, keď sme konečne našli obchod s tortami. Skutočne dobrý výber z krásnych tort a koláčov, milý personál, ktorý pravdaže tortu krásne zabalil a pripravil nám ju do chladničky, kým pôjdeme zohnať kvety - znovu v rozpore s chaosom a chudobou, čo človek zažíva na bežnej filipínskej ulici.

Nevedela som, kde je kvetinárstvo, v tom som sa spoliehala na Epoya. Ale na moju otázku, kam chodí, keď chce svojej krásnej žene kúpiť kvety, zareagoval ako typický chlap. Vraj to už bolo veľmi dávno, keď jej naposledy kupoval kvety, a že to kvetinárstvo je už zrušené, takže nemá ani šajnu. Našťastie nám milí Filipínci na ulici poradili a za chvíľku sme už vyberali ruže presne podľa Andrejových inštrukcií. Moje nadšenie z toho, ako dobre to zvládame, opadlo v okamihu, keď som videla, ako ústretová teta kvetinárka obtrhala už aj tak dosť biednym ružiam všetky listy a tesne pod hlavičkami ich začala viazať do nejakej plastovej zlato-červeno-ružovej sieťky. Kultúrne rozdiely sa tu prejavili naplno. Keď som sa pozrela okolo, pochopila som, že tu sa robia najmä vence na hroby a zvláštne ikebany, v ktorých nesmú chýbať pestrofarebné umelé kvety. Filipínci milujú umelé kvety a sýte farby kombinované so zlatou.

Aj keď mi to bolo úprimne ľúto, lebo sa veľmi snažila, nebola som schopná zakryť svoje zhrozenie nad jej výtvorom. Vedela som, že Andrej je v tomto náročný a nikdy by takúto „kyticu“ nikomu nedal. Keď som jej navyše oznámila, že sa ponáhľam a že to musí prerobiť, spôsobilo to okamžite zmätok. Tu ľudia nie sú zvyknutí na to, že by sa niekto ponáhľal a ani na to, že by niekto bol nespokojný. Priskočili hneď ďalšie dve predavačky a začali všade lietať stužky, priniesli nových 18 ruží, strihali papiere a za ďalších päť minút sme spoločnými silami zviazali kyticu, ktorá bola aspoň trochu k svetu. Čo vôbec nechápem, dali mi ešte aj 50% zľavu, pritom sme zničili množstvo kvetov a rozstrihali veľa baliacich papierov, ktoré sme nakoniec vôbec nepoužili. Epoy chudák mal tiež zo mňa zážitok, lebo nespokojnosť zákazníka na Filipínach nie je veľmi obvyklá, oni si tu radšej kúpia aj to, čo nechcú, len aby sa predavač necítil zle. Ale uznal, že ten prvotný výtvor bol naozaj nevkusný. Samozrejme som si neopustila prehovoriť mu do duše, že keby chlapi Filipínci častejšie kupovali svojim ženám kvety, predavačky by vedeli, ako majú viazať kyticu pre živú ženu. Čo tiež uznal, veď čo mu už ostávalo, keď videl, aká som bola napaprčená.

Ku autu sme takmer bežali, jednak preto, že prestávka v škole už pomaly končila a tiež preto, lebo pri 30°C a pražiacom slnku, sa aj najkrajšia torta za 20 minút zmení na nedarovateľnú.

Andrejko už čakal pred školou na donášku, keď zbadal kyticu a prevrátil oči, myslela som, že mi „z fleku ruka vyletí“. Našťastie mu stačilo len povedať, že sme na Filipínach. Deti už pochopili, že v inej kultúre nemôžu očakávať rovnaké veci ako doma, že to čo je doma najľahšia vec na svete, tu môže byť vážny problém a opačne. Takže keď ich niečo prekvapí, povedia si len, že „sme na Filipínach“.

Epoy ma odviezol do obchodného domu, lebo som potrebovala kúpiť potraviny. Neviem, ako sa to mohlo stať, ale zrazu som sa len ocitla v obchode s oblečením a obuvou. Ale ženám sa to niekedy stáva. Stovky topánok veľkosti 35 a rifle s dĺžkou 29, takýto raj by som v Európe hľadala márne. Aj keď nakupovanie je tu náročné, lebo okolo vás stále stoja aspoň traja predavači pripravení urobiť čokoľvek, čo vám na očiach vidia, a napriek tomu, že si do kabínky zoberiem vyskúšať len troje rifle, nakoniec ich skúšam aspoň 15, lebo ochotní predavači mi nosia ďalšie a ďalšie.

Medzitým mi príde SMS od mojej milovanej dcéry, že zabudla kúpiť chirurgické rukavice a masku na tvár a zajtra už idú pitvať tú žabu. Riešime to už týždeň, lebo predstava, že dieťa má pitvať žabu, ktorá je navyše ešte najprv živá, aby videli, ako jej pracuje srdce, je prinajmenšom dosť nechutná. Tu je to však bežná súčasť vyučovania, žiab tu majú veľa a ku žiadnym zvieratám sa nesprávajú veľmi humánne. Psov držia v klietkach ako morčatá (a to doslova v klietkach rovnakej veľkosti, ako sme mali pre morské prasa). Jedinou výnimkou sú kohúty, tie zbožňujú, majú pre ne cvičáky, ako my pre psov. Na dvoroch majú krásne výbehy a skutočne sa o nich starajú. Annamáriina spolužiačka má teda zabezpečiť žabu a Aňa našťastie len fotoaparát, aby mohli fotiť orgány, lebo úplne najmenej túžim po večernom chytaní žaby okolo domu a jej uskladňovaní do ďalšieho rána.

Takže mierim do lekárne. Predavačka tvrdí, že majú len balenie 50 kusov, stálo to asi 4 eurá, tak som myslela, že to kúpim, ale ona okamžite zavolala do ďalšej lekárne, či náhodou nemajú. Mali. Služby sú tu naozaj na dobrej úrovni a všetko to stojí len na takýchto drobnostiach a ochotnom prístupe ľudí. Neviem, ako ich motivujú, ale mám pocit, že za tým nie sú peniaze, Filipínci sú proste takí. Usmievaví a pripravení pomôcť za každú cenu.

Konečne sa teda dostávam k potravinám. Našťastie sa tu už celkom vyznám, nákup teda trvá krátko. Už som zvyknutá na to, že pri pokladni mávam najväčší nákup, lebo Filipínci veľa nenakupujú. Ale teraz hneď za mnou ešte plnší vozík. No jasné, starší biely pán kupoval potraviny a ...pampersky. Tak sa na mňa usmieval, lebo žien belošiek je tu naozaj veľmi veľmi málo.

Nákupy sa nedávajú do igelitiek ako u nás, igelitky sú tu zakázané. Všetko vám pri pokladni dôkladne zbalia do škatúľ a zaviažu nejakým recyklovaným motúzom. Samozrejme oddelia drogériu a mliečne výrobky do samostatných škatúľ a papierových vrecúšok. Ak pokračujete v nákupe, ochotne vám nákup odnesú do stráženého odkladacieho priestoru alebo rovno do auta, za to im vždy nechám pár drobných.

Nechala som teda nákup strážiť a kým som čakala na Epoya, zašla som do tradičnej filipínskej reštaurácie Goldilocks, kde vás obed aj s nápojom vyjde asi 1,60 euro. Mám rada tie ich filipínske jedlá, dala som si  „seafoods laying“, čo sú nejaké listy, ktoré sú najprv usušené, potom varené v kokosovom mlieku spolu s kúskami kreviet a na vrchu štipľavá zelená paprička. 

Keďže som bola sama a jedla som ich filipínske jedlo dokonca s ryžou, čo im bolo zjavne veľmi sympatické, čašníci sa hneď pustili so mnou do reči. Vzápätí mi jeden priniesol tanierik a na ňom obrovskú karamelovú roládu. Vyzerala skvele, ale spôsobilo mi to značný problém. Mám totižto celiakiu (intoleranciu na lepok) a keď zjem pšeničnú múku, spamätávam sa z toho ďalší týždeň. Najprv bolesť brucha a hnačka, ďalšie dva dni bolesti hlavy a únava, zvyšok týždňa vyhádzaná tvár. Keď som sa to pokúšala vysvetliť nejakému Filipíncovi, mysleli si, že som len vyberavá a že mi to jedlo jednoducho nechutí, len im to nechcem priamo povedať. Oni by to tak určite spravili, lebo nepríjemné veci nikdy nehovoria priamo.

Laying som jedla najpomalšie, ako som vedela, ale keď sa mňa stále pozerali a usmievali, vedela som, že je zle. Musela som sa konečne pustiť do rolády, lebo na to všetci čakali.  Vyšprtala som najprv krém a v tom mi píše Epoy, že už je na parkovisku. Záchrana! Bolo to veľmi dlhých 5 minút, ale keď prišiel, posadila som ho za stôl a takmer som mu prikázala, aby sa nič nepýtal a pomohol mi zjesť roládu, pričom ja som v tom tiež ešte trochu prehrabávala. Keď sme odišli, všetci sme boli spokojní. Ja že som nejedla veľa múky, Epoy, že mal koláč a čašníci, že nám chutilo.

Doma som vyložila nákup zo škatúľ, poupratovala, upiekla čokoládový koláč „brownies“, uvarila deťom na prvú večeru ryžu malakit v kokosovom mlieku, lebo sú stále hladné hneď, keď prídu zo školy. Medzitým som sa snažila prihlásiť do e-mailovej schránky, čo pri tomto slabučkom internete niekedy trvá aj pol dňa a vybaviť pár e-mailov. Zastavila sa za mnou aj „rodinka“, tak volám správcu domu Vica, lebo nikdy nechodí sám, vždy s ním prídu aspoň traja členovia rodiny jeho veľkej rodiny. Odtrhli zo stromu na zadnom dvore ďalšiu papáju, ja na to stále zabúdam. Naša papája má veľmi veľa plodov a stále pribúdajú ďalšie a ďalšie. Od novembra sme čakali, kedy konečne začnú dozrievať a teraz ich nestíhame zbierať. Papájí je veľa druhov, táto je našťastie veľmi sladká a chutná.

Pred šiestou prišiel school bus a priviezol Andreja aj s obáločkou, do ktorej dávame raz za mesiac peniaze šoférovi. Annamária neprišla, lebo písala ešte nejaký test. Vedela som, že nemá na mobile kredit, tak som bola zvedavá, ako sa zo školy dostane domov, keď bus zmeškala a nemá ako privolať tricycle. Pripojila sa teda v škole na wifi a napísala mi na viber, že jej mám poslať tricycle. Problém bol akurát v tom, že došiel kredit už aj mne a Andrejovi. Takže Andrejko zobral svoj pennyboard, na ktorom sa už naučil veľmi slušne pohybovať a šiel ku vchodu do rezidencie, kde väčšinou tricycle čakajú, aby jeden poslal pre Aňu do školy. Už bola tma.

Inak čo ma stále neprestáva prekvapovať je, ako rýchlo sa tu zotmie. V priebehu pár minút je z úplného svetla úplná tma. Slnko zapadne veľmi rýchlo a stále v rovnakom čase okolo šiestej večer. A ešte ma stále prekvapuje ten mesiac. On totižto leží. U nás tvorí písmeno C alebo D, ale tu je to vanička.

Urobila som ešte druhú večeru, ktorú máme spoločnú až okolo ôsmej, keď príde Števko zo stavby. Akurát som išla prestrieť na stôl, keď ma zastavil veľký pavúk na zemi pri kredenci. Skoro som na neho stupila a prisahám, že moje chodidlo by nebolo schopné zastupiť ho celého, taký bol veľký. Nebála som sa ho, už som ho videla v kuchyni viackrát, len stále ušiel, takže tentokrát som sa rozhodla, že ho nevyplaším a že ho budeme strážiť, kým nepríde Števko. On ho chytí a vynesie von. A tak aj bolo, našťastie už bol blízko, lebo aj desať minút nepretržitého pozorovania pavúka na jeden večer celkom stačí.

Pri večeri nám Andrejko rozprával, ako pozval spolužiačku na ples. Najprv povedal, že pozval a súhlasila. Až neskôr vysvitlo, že síce pozval a súhlasila, akurát že to nebola Maan. Vraj to nemohol spraviť kamošovi, ktorý sa s Maan priatelí už tri roky a už sa dlho chystal na to, že ju konečne pozve. Andrej ho skoro predbehol, ale ako správny džentlmen ustúpil a na ples sa rozhodol pozvať Valery, ktorú by zrejme nikto nepozval, lebo spolužiakom sa zdá málo atraktívna. Povedal, že keď to nemá byť Maan, tak je už jedno, kto to bude a Valery sa aspoň poteší.

Annamária sa pokúšala rozprávať znovu o tej žabe, lebo vedľajšia trieda to už robila, ale s touto témou pri večeri neuspela, tak sa pobrala učiť. Andrejko sa zvyčajne neučí (veď načo), tak sa pobral s ocinom zahrať si futbal na playstation. Keď dohrajú, vždy je úplne jasné, kto vyhral, lebo ten druhý je naštvaný. Včera to bol Števko, čo mu mimoriadne pozdvihlo náladu po celom pracovnom dni.

 

Bežný život tu vlastne vyzerá na prvý pohľad celkom normálne...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?