reklama

Filipínsky občasník: 14. Zvykli sme si...

No a je to tu... Zvykli sme si na Filipíny. Chcem písať niečo z bežného života, ale nič sa mi nezdá dostatočne zaujímavé. Všetko je už také... normálne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

Preprava tricyclami, dokonca už aj s veľkým nákupom, mi príde celkom pohodlná, lebo tricyclisti, ktorých zvykneme využívať, sú veľmi ústretoví, vždy je niekto, kto mi nákup vykladá, vlastne nikdy som tu ešte nemusela nosiť škatule s nákupom alebo nákupné tašky. Tiež sa nestáva, že by som musela niekoho žiadať o pomoc, Filipínci sú vnímaví a pozorní a sami si vždy všimnú, keď potrebujem preniesť nákup, otvoriť dvere, priviesť nákupný vozík, otvoriť bránu na dome, navyše sú vždy usmiati a nemám pocit, že by ich to obťažovalo, takže je to veľmi príjemné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
lapu-lapu
lapu-lapu 

Okrem toho už presne viem, koľko je primeraná cena za tricycle na rôzne vzdialenosti, koľko zaplatiť za rybu v reštaurácii, kde je napísané namiesto ceny len „per size“ (podľa veľkosti), ale bez ceny za kilo. Poučili sme sa na vlastných chybách, keď sme za malinkú grilovanú lapu-lapu v lacnej reštaurácii zaplatili 500 pesos, lebo sme sa dopredu nespýtali na cenu. V podobnej reštaurácii hneď vedľa nás asi trikrát väčšia lapu-lapu vyšla na necelých 200 pesos.

Už nepovažujem za také stresujúce ani dopravné zápchy a „srandovnú“ premávku v mestách, kde platí len pár pravidiel, a to hlavne:

  • choď pomaly,

  • dávaj pozor na ostatných vodičov,

  • dívaj sa, kam chcú ísť,

  • ak prídu na križovatku prví, daj im prednosť,

  • ak niekoho obiehaš, tak zatrúb, aby si ťa všimol,

  • niekedy treba zatrúbiť dvakrát – prvé zatrúbenie znamená: „pozor obieham ťa“ a druhé zatrúbenie: „ďakujem, že si sa odstupil“.

Pri takýchto cestách autom si užívam čas pre seba, pozorujem ulice a ľudí, počúvam filipínske pesničky. Možno si poviete, že je to samozrejmé, keď sa nemám kam ponáhľať, ale tí čo ma aspoň trochu poznajú, vedia, že sú typy ľudí, pre ktorých je ponáhľanie sa životným štýlom a práve medzi nich som vždy patrila. Myslím, že bez Filipín by som nezistila, že nie vždy je nutné sa ponáhľať, najmä keď rýchlosť premávky neviete nijako ovplyvniť, je zbytočné sa stresovať. A je to veľmi uvoľňujúce zistenie. Napríklad Števko pracuje cca. 12-15 hodín denne a z toho asi 2-3 hodiny strávi v aute. Ale tiež ho to už neznervózňuje, predtým to považoval za veľkú stratu času, teraz to vyriešil tak, že keď sadne do auta, otvorí notebook, pripojí sa na mobilný internet a pracuje. A aj keď nemá žiadny problém šoférovať v tejto krajine aj sám, šofér za pár peňazí je naozaj v tomto prípade na nezaplatenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už som si zvykla aj na obdivné pohľady Filipíncov, a to nemám na mysli chlapov, tí sa správajú naozaj veľmi galantne a nestretla som sa so žiadnym dotieravým alebo inak pohoršujúcim správaním. Myslím hlavne pohľady žien, ktoré ma považujú za nádhernú a vraj musím byť veľmi šťastná, lebo mám „pointed nose“ (dlhý nos) a „colored eyes“ (farebné oči) a nemajú problém mi to priamo povedať. Je to pre mňa naozaj nepochopiteľné, najmä keď mi to povie dievčina s dokonalou postavou, s krásnymi dlhými čiernymi vlasmi a najkrajšími očami, aké som kedy videla. A hlavne deti nemajú žiadne zábrany a častokrát prídu za mnou, len aby sa ma dotkli, pýtajú sa, ako sa volám a hanblivo sa usmievajú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už sa nám tu nezdá byť ani veľmi teplo. Zpočiatku sme používali klimatizáciu, nemohli sme v noci spať, ale teraz nám je dokonca niekedy aj chladno. Aklimatizovali sme sa. Cez deň si dávame rifle a niekedy bundu alebo sveter, aj keď je 30 stupňov, rovnako ako ostatní Filipínci a ja vôbec netuším prečo. Zdá sa nám to normálne, hoci doma by sme pri takejto teplote mali len kraťasy a tielko, rovnako ako turisti, ktorých tu občas vidieť a sú veľmi ľahko identifikovateľní práve podľa oblečenia. Počasie je podľa mňa úplne skvelé. Cez deň teplúčko, či prší, či svieti slnko, stále pofukuje príjemný vietor od mora, v noci teplota neklesá pod 22 stupňov, čo je dobré na spanie aj na posedenie na teraske.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zvykla som si aj na jašteričky, ktorých je plný dom, aj na ich zvuky, ktoré vydávajú ráno a večer alebo pri väčšom hluku a pri zmene teploty v miestnosti. Je zaujímavé, že si našli také miesta, kde ich vôbec nestretávam. Už nechodia cez deň do skriniek do kuchyne, ani pod vankúše, držia sa stále v závesoch a na stenách, kde nám neprekážajú. Akurát keď nie sme dlhšie doma, tak sa odvážia ísť aj do nášho priestoru, ale inak sú veľmi slušné. No teda až na jednu výnimku, ale priznám sa, bola to aj moja chyba, mala som byť pozornejšia. Minule som totiž jednu jaštericu oprala v automatickej práčke. Ťapka malá zliezla medzi rohožky, ktoré som práve išla prať. Bol to žalostný pohľad, keď som ju tam objavila, celú odratú a zomretú. Bolo mi to veľmi ľúto.

Obrázok blogu

Celkovo mám pocit, že som aj na tieto premnožené živočíchy už zvyknutá omnoho viac. Večer sedávame na teraske bez toho, aby som ju celú prezrela z obavy, čo všetko sa tam nachádza. Dnes ráno som polievala trávnik a konečne som pochopila, prečo je na jednom mieste na trávniku pred dverami stále preliačená pôda. Ako si tak polievam tú dieru v zemi, zbadám, že odtiaľ na mňa kukajú štyri oči. Dve patria k obrovskej ropuche, ktorej farba bola na prvý pohľad nerozoznateľná od zeminy a druhé dve patria trochu menšej a bledšej žabe. Obide boli otočené chrbtom a zakaždým, keď dostali dávku vody, tak sa trochu pohli. Viem si predstaviť, že pred takým polrokom by som sa asi zabarikádovala do domu a nevyšla by som na dvor, kým by ich niekto neodstránil. Teraz som však k celej záležitosti pristupovala inak. Bola som zvedavá, čo budú robiť, keď na ne pôjde voda. Na moje prekvapenie sa im to veľmi páčilo. Asi si mysleli, že prší, najprv vyskočila z diery tá veľká ropucha, keď som polievala ďalej, vyskočila aj druhá žaba a skoro som odpadla, keď z diery postupne začali vyskakovať ďalšie a ďalšie. Nikdy v živote som nevidela šesť obrovských žiab na dvoch metroch štvorcových. Vtedy som pochopila, že preliačina v pôde je vlastne žabací príbytok! Otázka je, či by bolo rozumné sa ich pokúsiť zbaviť alebo ich radšej nechať na pokoji, lebo zas je pravda, že sú užitočné, chytajú muchy a likvidujú iný dotieravý hmyz.

Obrázok blogu

A čuduj sa svete, pomaly si zvykám aj na tie pavúčiská. Neviem, či to je týmto obdobím sucha, ale už niekoľko týždňov nachádzame každý deň minimálne jedného naozaj veľkého pavúka niekde v dome. Pavúkov s priemerom do 5 cm už veľmi neriešim, ale tie nad 10 cm sú skutočne nepríjemné, najmä keď sú v spálni. Vyliezajú po zotmení, takže keď večer prídem do spálne, vždy sa najprv všade poobzerám, lebo najhorší je moment prekvapenia, keď ho zbadáte pol metra od seba. Včera som tiež poobzerala celú spálňu, s pokojom som vošla a na poslednú chvíľu som zbadala jedného obrovského sedieť na klimatizácii. Mal asi 12 cm a bol ešte aj chlpatý. Takýchto vždy chytíme a čo ma najviac šokuje, bez nejakých obáv dokážem v tej izbe celú noc spať. Keď som sa pýtala Epoya, či aj oni majú pavúkov a čo s nimi robia, keď sú v dome, tak mi povedal, že nerobia nič. Pavúky sa boja ľudí viac, ako my ich, keby mohli, určite by pred človekom radšej ušli. Aj tie naše sa zrejme omylom ocitnú vo vnútri a keďže máme všade sieťky, nemajú únikovú cestu. Ale nie sú tu vraj žiadne jedovaté a sú užitočné. Nakoniec mi povedal, že pavúky nie sú žiadny problém, netreba sa ich báť ani ich riešiť. Oveľa horší ako pavúky, zvyknú byť ľudia, ktorí môžu spôsobiť aj skutočné problémy...

Obrázok blogu

Filipíny ma ešte stále niečím prekvapujú, stále nachádzam nové a nové krásne miesta, zaujímavé tradície. Ale na väčšinu bežného života sme si zvykli. Zvykli sme si zmieriť sa s tým, že niektoré veci nefungujú tak, ako u nás a už nás to nerozčuľuje. Zvykli sme si prispôsobiť sa situácii, ktorá je a nesnažiť sa za každú cenu robiť všetko tak, ako by sme to robili doma. Zvykli sme si brať veci, ľudí, kultúru a zvyky také, aké sú, neposudzovať, neodsudzovať, jednoducho len s nimi existovať a akceptovať. A tento zvyk je veľmi oslobodzujúci...

Obrázok blogu
Jana Ambrošová

Jana Ambrošová

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Tak ako, dáme Slovensku ešte šancu? Som podpredsedníčka strany Modrí, Most - Híd a verím, že Slovensko má všetky predpoklady na to, aby sa tu žilo lepšie a aby sme z neho nemuseli odchádzať. Zoznam autorových rubrík:  EnergetikaFilipínsky občasníkTak čo s tým našim Slovenskom?

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu