Filipínsky občasník: 17. Čo sa dá robiť na Filipínach

Autor: Jana Ambrošová | 15.4.2015 o 8:00 | (upravené 16.4.2015 o 2:58) Karma článku: 11,26 | Prečítané:  14191x

Tento dlhý článok nie je o tom, čo na Filipínach robia turisti, to píšem priebežne, lebo keďže tu nepracujem, taký čiastočný turista som. Nie je ani o tom, čo tu robia miestni obyvatelia, to tiež píšem priebežne, lebo som aj čiastočný bežný obyvateľ. Chcem sa s vami podeliť o to, čo som zistila o cudzincoch, ktorí prišli na Filipíny cielene za životom a prácou. Moje skúsenosti by sa mohli zísť niekomu, kto o niečom takom uvažuje.

Filipíny sú nádherná krajina, výborný cieľ pre rôzne expedície, poznávanie nových kultúr, či na osobný reštart života. Dávajú vám možnosť pozrieť sa na svoj život a spoločnosť, v ktorej od malička žijete, zo vzdialenejšej perspektívy a krásna príroda povznesie ducha.

Filipíny však nie sú krajina, do ktorej by ľudia bežne chodili za prácou a dlhodobým životom. Skôr naopak. Obyvatelia hľadajú spôsob, ako sa odtiaľto dostať, najlepšie s celou rodinou, čo však v drvivej väčšine prípadov možné nie je. Muži teda väčšinou odchádzajú na dlhodobé pracovné pobyty, domov sa málokedy vracajú častejšie ako raz za rok. Ženy ostávajú doma s deťmi a starajú sa napríklad o vlastný malý obchodík alebo normálne pracujú. Žena, ktorej muž je v zahraničí, málokedy býva sama. Žije buď s rodinou alebo s pomocnicami, ktoré sa za malý plat starajú o deti, či domácnosť.  Tento systém života dáva ženám priestor na sebarealizáciu aj popri deťoch, čo aj využívajú. Nie sú to žiadne zakríknuté malé ženy, aj keď sa tak niekedy tvária. Majú citeľný vplyv na spoločnosť, v ktorej muži chodia domov len na dovolenky. Za mnohými biznismi stoja práve ženy, matky, staré matky, manželky, aj keď to na prvý pohľad nemusí byť vidno, stretávame sa s tým v bežnom živote pomerne často. Navyše ženy – matky požívajú v spoločnosti značnú úctu, niekedy nám to tu trochu pripadá ako taký matriarchát.

V každom prípade, filipínsky štandard života je v porovnaní so slovenským oveľa nižší a pokiaľ sami Filipínci, zvyknutí na jednoduchšie životné podmienky, nie sú schopní plnohodnotne žiť na Filipínach z filipínskych príjmov a musia cestovať za prácou do zahraničia, bolo by naivné myslieť si, že Slovák to dokáže a bude sa mu tu ešte aj páčiť. My napríklad bývame v štvrti pre bohatých ľudí. No poviem vám úprimne, okrem závory na vstupe a chatrného oplotenia to nie je veľký rozdiel od okrajovej časti hociktorého slovenského mesta, kde sú postavené rodinné domy. Navyše domy tu sú síce veľké, ale dosť nekvalitné a okolie je v porovnaní so Slovenskom veľmi zanedbané. Napriek tomu tu za len mesačný prenájom platíme viac ako päťnásobok bežného platu vysokoškolsky vzdelaného filipínskeho učiteľa. Potraviny sú v priemere podobné ako u nás, tie z dovozu a mliečne výrobky sú drahšie. Energie sú raz tak drahé ako na Slovensku. Dovolenky v rezortoch, ktoré sú vhodné pre cudzincov, nie sú o nič lacnejšie ako všade inde na svete. K tomu poplatky za školu, lekára, víza, dane – podľa mojich skúseností – rovnaký  životný štandard ako na Slovensku vás vyjde minimálne raz tak draho. Jediné, čo je tu lacnejšie, sú pohonné hmoty.

Keď si ale predstavíte, že učiteľ z tohto platu žije, býva, oblieka sa, dopravuje sa do práce, živí deti a častokrát si platí aj za lekársku starostlivosť, možno lepšie pochopíte, aký je asi jeho životný štandard. A tým nemyslím len štandard ubytovania, ale celkovo prostredie, v ktorom žije, hygienická úroveň, počet ľudí v domácnosti, strava, ktorá pozostáva väčšinou len z ryže a celkový spôsob života. Ale Filipínec prežije, lebo je na to zvyknutý. Otázka je, či a ako dlho by to vydržal za týchto podmienok Slovák. Ale aj ten Filipínec, ak by mal nižšie vzdelanie, či ešte menej platenú prácu, bol by zrejme nútený za prácou vycestovať, lebo inak rodinu skutočne neuživí.

S výnimkou dobrodruhov a ľudí obľubujúcich alternatívny spôsob života, by som nikomu neodporúčala a už vôbec nie rodine s deťmi, aby sem len tak jednoducho prišiel, našiel si tu obyčajnú prácu a normálne tu žil. Pre každého môže byť síce normálne niečo iné, poznám aj prípad jednej Američanky, ktorá sa vydala za filipínskeho domorodca z kmeňa Mangyan a žije s nimi kmeňovým spôsobom života na ostrove Mindoro, ale toto nepovažujem za normálny život cez optiku bežného Slováka.

Pre život aspoň zdiaľky podobný tomu, na ktorý sme zvyknutý na Slovensku, je tu potrebný dostatočný finančný základ. Podľa mojich skúseností (je samozrejme možné, že sú aj iné prípady prisťahovalcov) je tu len pár základných skupín prisťahovalcov:

1. Zamestnanci alebo kontraktori zahraničných spoločností, ktoré majú na území Filipín vlastné firmy, obchodné aktivity alebo nejaké špecifické projekty, sú napríklad dodávateľmi komponentov alebo budujú rôzne zariadenia, zväčša odborného charakteru, na ktoré Filipínci nemajú dostatočné know-how.  To je momentálne aj náš prípad.

Vzhľadom na to, že Filipíny sú značne vzdialené od Európy, či Ameriky a keďže ide skôr o dlhodobejšie pobyty, tieto zahraničné spoločnosti bežne platia náklady na pobyt pre celú rodinu. Hlavne západné spoločnosti si uvedomujú, že Filipíny sú stále dosť divoká krajina v porovnaní s civilizovanou Európou a ak tu chcú mať schopného manažéra, či odborníka, ktorý sa plne sústredí na prácu a nemusí  lietať každý mesiac domov a trápiť sa tým, ako to rodina doma bez neho zvláda, je pre nich výhodnejšie poskytnúť podmienky pre prežitie na Filipínach aj pre jeho rodinu. Takto sa tu zvyknú tvoriť aj celé komunity takzvaných „expatov“, ktorých rodiny sa stretávajú a snažia sa tak zmierniť aspoň trochu kultúrny šok, ktorým určite prechádza každý cudzinec.

2. Charitatívni pracovníci – či už ide o nadnárodné neziskové spoločnosti alebo rôzne kresťanské misijné organizácie. Na Filipínach skutočne je priestor na charitu a nie preto, lebo by boli ľudia tu nejako leniví alebo neschopní sa sami o seba postarať. Filipíny sú stále len rozvojová krajina, dosť izolovaná od okolitého sveta svojou geografickou polohou a postihovaná rôznymi prírodnými katastrofami – od častých tajfúnov cez zemetrasenia po povodne. Problémom sú najmä siroty, deti ktoré prišli o svojich rodičov a opustení starší ľudia, o ktorých sa nemá kto postarať.

3. Dôchodcovia a ľudia, ktorí už majú produktívnu fázu života za sebou a majú zarobený buď dostatok peňazí na to, aby prežili alebo dostávajú mesačný dôchodok. Pre normálny, ale oproti Slovensku stále skromný život tu na Filipínach, je podľa mňa potrebných minimálne okolo 1000 euro mesačne. Hovoriť o presných sumách je veľmi relatívne, ale obávam sa, že pre slovenského dôchodcu toto nebude tá správna destinácia, pokiaľ nemá úspory alebo bočný príjem. Žijú tu však mnohí Američania, Nemci, Angličania, Švédi, na ostrove Mindoro v kopcoch nad morom, kam rada chodím, žije aj viacero Švajčiarov. Kúpia si tam domček a užívajú zaslúžený odpočinok. V tomto prípade treba však určite rátať aj s dostatočnou rezervou na liečebné náklady.

4. Priženení muži, asi to bude znieť čudne, ale na Filipínach to tvorí naozaj výraznú skupinu cudzincov, s ktorou sa stretnete na každom kroku. A stojím si za tým, že ide len o priženených mužov. Určite sú tu aj nejaké privydaté cudzinky, ale poviem úprimne, ešte som za 6 mesiacov tu takú nestretla ani jednu jedinú. Akurát som počula o tej Američanke v kmeni Mangyan. Ale ja sa ani veľmi nečudujem a dúfam, že tým nikoho veľmi neurazím, ak len za seba poviem, že malí filipínski muži nie sú v mojich očiach práve prototypom mužskej príťažlivosti.

To sa však nedá povedať o filipínskych ženách, ktoré svojou zväčša krehkou stavbou tela, dokonalými  vlasmi a veľmi starostlivým ženským správaním, sú priam lákadlom pre mužov, ktorí sú buď sami alebo častokrát aj dlhodobo odcestovaní od svojich rodín. Ide zväčša o mužov, ktorí pôsobili na Filipínach ako expati, buď ako manažéri alebo odborníci na rôznych montážach. V kombinácii s minimálnym odporom filipínskych žien, ktoré pochopiteľne rady využijú možnosť neporovnateľne lepšieho života so zabezpečeným cudzincom, sa nemožno čudovať, koľko bielych mužov s Filipínkami po boku stretnete pozdĺž celých Filipín.

Ale Filipínky sú určite atraktívne aj mimo Filipín, myslím tie, ktoré za prácou vycestovali do Európy a tam sa vydali za Taliana, či Íra. Po mnohých rokoch v Európe a občasných návštevách Filipín sa niektorí z nich (často pod priebežným jemným sofistikovaným tlakom, ako to len Filipínky vedia) rozhodli presťahovať na Filipíny. Stretli sme niekoľkých takých mužov v produktívnom veku, ktorí skúšajú šťastie v podnikaní tu na Filipínach. Niektorí sú zhrození už po mesiaci, niektorí to už ťahajú niekoľko rokov a sú spokojní. V ich prípade je dôležitá pri podnikaní práve ich žena. Lebo je Filipínka. Lebo Európan na Filipínach bez výraznej podpory niekoho domáceho veľa nenapodniká.  A ak áno, bude ho to stáť omnoho viac peňazí.

Niečo o filipínskej „náture“

Pri akomkoľvek podnikaní je dôležité mať na Filipínach človeka, ktorí pozná túto kultúru. Snaha Filipíncov za každú cenu vyhovieť obchodnému partnerovi a častokrát aj hrdosť, ktorá im nedovolí priznať si, že niektoré veci jednoducho zrealizovať nevedia, môže spôsobiť veľa problémov v obchodných vzťahoch. Na Filipínach sa jednoducho nehovorí otvorene „nie“. Tu sa hovorí „áno“. Spýtate sa ich: „Viete to spraviť?“ a oni odpovedia: „Áno.“ Pre vás je to uzatvorená vec, ale oni sa ešte len chystajú preveriť, či to vedia spraviť alebo nie.

Celkovo Filipínci ťažko prijímajú nie len kritiku, ale už aj obyčajnú úprimnosť a priamosť. S týmto tu mám dosť problém, lebo ja som človek dosť priamy. Kým sa na nich usmievate a tvrdíte, že všetko je v poriadku, aj keď nie je, tak ako to robia oni, sú k vám všetci milí a priateľský. Akonáhle však prejavíte náznak nespokojnosti alebo sa jednoducho len neusmejete, prejaví sa ich typická vlastnosť – hrdosť. Raz som si dovolila povedať jednej predavačke zeleniny, že jej paradajky sú príliš zelené a ja hľadám trochu dozretejšie (teda zelené sú tu vždy, ale na týchto nebol ešte ani kúsok červenej farby) a kúpila som ich pri vedľajšom stole. Keď som neskôr chcela od nej kúpiť uhorky, rovno mi povedala, že mi ich nepredá. Filipínci sa dokážu veľmi uraziť už len za to, že ste k nim úprimní, pokiaľ je to pre nich nepríjemné. Pre naše bežné slušne asertívne európske správanie tu pochopenie nenájdete. S malým divadielkom a samozrejme nekončiacim úsmevom za akýchkoľvek okolností tu vždy dosiahnete omnoho viac a ušetríte si mnoho nepríjemností.

V práci je pre nich niekedy dôležitejšia byrokracia a papiere ako reálny výkon a výsledok. Moja skúsenosť je, že zamestnanci často povyšujú pravidlá, procesy a daný systém nad zdravý rozum. Napríklad stojíte s malým nákupným košíkom s pár položkami pri pokladni pre veľké vozíky, lebo je prázdna, rovnako aj dve vedľa nej a pri pokladni pre malé vozíky je veľmi dlhý rad. Pokladníčka, ktorá sa zjavne nudí a klebetí s ďalšími dvoma predavačkami od prázdnych pokladní vás ale upozorní na to, že toto je pokladňa pre veľké vozíky a že musím ísť čakať do radu k pokladni na malé vozíky. Filipínec za mnou, tiež s malým košíkom, sa jej ešte aj ospravedlní a poslušne odcupká čakať do radu pre malé košíky. Ja, ako normálna Európanka, po slovensky zanadávam, odbehnem pre veľký nákupný vozík, doslova šmarím do neho ten malý košík a vrátim sa k pokladni s otázkou, či je to už v poriadku a môžem zaplatiť. Predavačka prikývne, že áno, lebo že toto je pokladňa pre veľké vozíky. S takýmto postojom sa tu stretnete na každom kroku, zamestnanci nie sú zvyknutí na samostatnosť v uvažovaní a často sú sústredení len na jednu svoju činnosť a nevidia iné súvislosti.

Pre Filipíncov je dôležité, aby neboli vystavení stresu. Je jedno či v práci alebo kdekoľvek inde. To mi je veľmi sympatické, ale šéf, ktorý potrebuje výkon od skupiny ľudí, to nemá ľahké. Najlepší výkon podávajú, keď sú motivovaní ako skupina nejakou hravou formou a súťaživosťou. Zvyšovanie hlasu a prísnosť ich skôr demotivuje.

Celý ich životný štýl aj prostredie sú pre nás jedným slovom „spomalené“. Tu sa skutočne nikto nikam neponáhľa, čo vidieť v obchodných centrách, na uliciach, pri doprave, pri práci. Dôležitý je pokoj, oddych a zábava. Predavačky ani len nepočítajú s tým, že niekto by mohol potrebovať niečo rýchlo. Vyspevujú si všetci. Od strážnikov po úradníkov. Hocikedy a kdekoľvek. Je to prejavom a možno aj nástrojom na uvoľnenie stresu. Cez obed či voľnú chvíľu si jednoducho ľahnú hocikde do tieňa a spia.

Niečo o podnikaní na Filipínach

Filipíny sú rozvojová krajina, v ktorej sú príležitosti na podnikanie v oblastiach ako je energetika, rozvoj infraštruktúr, stavebný priemysel. Darí sa tu aj rôznej forme predaja založenej na multilevelmarketingu alebo predaju výživových doplnkov, ktoré sľubujú zníženie potreby zdravotníckej starostlivosti. Filipínci tomu radi uveria. Celkovo sa tu nájde ešte mnoho ľudí, ktorých osloví – nazvime to „americký marketing“ alebo forma predaja produktov založená na davovej psychóze, páčia sa im veľké zhromaždenia, ktoré vedie charizmatický vodca. Napriek skromným podmienkam, v ktorých väčšina populácie žije, je tu dopyt aj po kvalitných mobiloch, tabletoch, ipadoch a notebookoch s príslušenstvom od výmyslu sveta.

Veľký priestor pre podnikanie je aj v cestovnom ruchu. Krajina má stále mnoho panenských ostrovčekov a pláží, nádherných zákutí na brehoch mora, bohatý podmorský svet, fascinujúce pohoria. Vzhľadom na to, že Filipínci veľmi cestovný ruch robiť nevedia, pokusy domácich uspokojiť náročného zahraničného turistu často zlyhávajú.

Možno to bude tým, že aj filipínsky nadštandard bývania a poskytovaných služieb je stále oveľa nižší, ako štandard v Európe. Namiesto toho, aby do krásneho pre nich typického bambusového domčeka dobudovali jednoduchú kupelničku, oni postavia na brehu mora nevkusnú nekvalitnú murovanú králikáreň. Keď sa im aj podarí vybudovať krásny rezort a naplniť ho po plafón personálom, ktorý si môžu dovoliť, lebo pracovná sila je naozaj lacná, služby zlyhávajú na detailoch, ktoré zahraničný turista neodpúšťa. Ide na príklad o zle fungujúcu kanalizáciu, keď filipínskym riešením stále upchávajúceho sa WC je to, že prestanú poskytovať toaletný papier alebo napíšu oznam, že použitý papier sa nesmie hádzať do WC, ale do koša. No chcem vidieť západniara, ktorý by takéto niečo akceptoval. Filipínci vstávajú so svitaním (spolu s hlučnými kohútmi), ale keď si personál od rána od šiestej púšťa v rezorte nahlas rádio, aby sa mu lepšie zametalo pred vašim oknom, ťažko to považovať za akceptovateľné. Na oknách často chýbajú sieťky a ak sa vôbec vyspíte kvôli bzučiacim komárom, ráno ste doštípaní tak, že len dúfate, že žiadny z nich nebol nositeľom horúčky dengue. Klimatizácie sú často hlučné a na spanie príliš silné. Na plážach chýbajú lehátka a akékoľkovek súkromie, lebo Filipínca som ešte nikdy nevidela ležať na pláži a nedaj bože ešte na slnku. Oni sa len počľapkajú v mori a šup pod klimatizáciu do chatky. Nie je výnimkou ani vrieskajúce karaoke, niekedy aj celú noc, na Filipínach je to bežné a miera tolerancie susedov k tomuto druhu zábavy je veľmi vysoká. Keď sa to isté však deje aj v rezorte, kam ste si prišli oddýchnuť, tiež nebudete nadšení. S takýmto prístupom uspejú síce u Filipíncov, ale cudzinci im tam veľmi chodiť nebudú. A cudzinci pre nich znamenajú príjem, ktorý potrebujú.

Pri takejto konkurencii nie je ťažké uspieť pre cudzinca hoc aj s malými skúsenosťami v cestovnom ruchu. Dôležité je však vôbec podnikanie rozbehnúť a v tomto procese je užitočné mať miestneho dôveryhodného konzultanta. Povedzme si rovno, túto funkciu často zastávajú filipínske ženy – manželky, priateľky, platené priateľky, manželkine priateľky, svokry. Poznajú prostredie a vedia, ako to chodí na úradoch, poznajú jazyk a nikto nebude mať tendenciu pýtať od nich neprimerane vysoké poplatky za vybavenie formalít.

Na Filipínach je vysoká miera korupcie prejavujúca sa naprieč všetkými vrstvami. Aj keď domáci tvrdia, že už je to podstatne lepšie, ako to bolo kedysi a dokonca sa dajú vybaviť veci aj čisto oficiálnou cestou, peniaze sa stále používajú ako urýchľovač. Napríklad jeden Talian vlastniaci rezort na pláži nám rozprával, ako z malej drevenej chatky vybudoval poschodové ubytovacie zariadenie s reštauráciou. Najprv prišla kontrola zo stavebného úradu, že také veľké zmeny sa už nepovažujú za rekonštrukciu a musí požiadať o stavebné povolenie. Poslal na úrad ženu, ktorá za 5000 pesos, čo je asi 100 euro, presvedčila úradníka, že ide predsa len o rekonštrukciu, nech sa prídu pozrieť znova. Úradníci prišli, filipínsky statik poskákal po novovybudovanom poschodí, potvrdil, že je to dosť pevné a dal potrebnú pečiatku.

Na Filipínach pozemok nemôže vlastniť cudzinec, takže v prípade záujmu o kúpu kúska pláže potrebujete nevyhnutne niekoho dôveryhodného, na koho to napísať. Rovnako neodporúčam bielemu cudzincovi napriamo jednať s Filipíncom o kúpe. Stále platí, že „pointed nose“ je pre nich synonymom bohatstva. Bez hanby si zapýtajú aj 5-násobok toho, čo by zaplatil za to isté bežný Filipínec. Ceny za meter štvorcový pláže sú teda úplne relatívne. Na ostrove Mindoro napríklad kúpila jedna prominentná filipínska rodina celú nádhernú piesočnú pláž o dĺžke asi jeden kilometer za cca. 15 tis. dolárov. Pre pôvodných obyvateľov tejto pláže vybudovala novú tradičnú dedinu, kam ich presunula a navyše všetkým obyvateľom tam poskytujú zdarma zdravotnú starostlivosť. Táto dedina sa zároveň stala aj turistickou atrakciou.

Aj keď na Filipínach je ešte čo kupovať, Filipínci sa neradi vzdávajú svojej zeme a uprednostňujú prenájom. Keď vám aj niečo predajú, stále to sčasti považujú za svoje. Aj obyvatelia z novej osady chodia denne na svoju bývalú pláž, robia si tam pikniky, grilujú, kúpu sa v mori. Nový majiteľ proti tomu nebojuje, nechal pláž prístupnú, zrejme vie, že by si možno narobil viac škôd, keby sa to snažil radikálnejšie riešiť.

Stáva sa aj to, že pôvodný majitelia si nechajú 20 m2, na ktorých si postavia „kubo“ (jednoduchý bambusový domček), kam chodia s rodinou a pozorujú stále, čo robíte, prípadne to prenajímajú na oslavy, ktoré sú spojené s veľkými party a samozrejme hlasným karaoke. Oni vám to nebudú robiť „natruc“, oni len prídu na svoj pozemok a často vôbec nechápu, prečo by malo niekomu vadiť, že sa na svojom zabávajú.

Pokiaľ máte malé deti a plánujete podnikať v turisticky atraktívnej oblasti, treba si uvedomiť aj to, že školstvo v bežných provinciách je na nízkej úrovni a výlučne v tagaloku. Lepšie školy, ktoré vyučujú aj v angličtine, prípadne medzinárodné školy, sa nachádzajú len vo veľkých mestách. Rodičia, ktorí chcú zabezpečiť deťom kvalitnejšie vzdelanie už na základnej škole, majú s tým problém kvôli veľkým vzdialenostiam a nedostatočne rozvinutej infraštruktúre.

Ale o školstve a o tom, ako tu študujú naše deti, napíšem zase niekedy neskôr.

Na záver...

Na záver chcem povedať, že vychádzam len z vlastných skúseností a rozhovorov s podnikateľmi tu na Filipínach. Nebývame v Manile a je možné, že tam sa už situácia mení a ako v každom veľkom meste, sú tam aj iné príležitosti.

V každom prípade však platí, že pokiaľ sa vyberiete na Filipíny za dlhodobým životom, majte na pamäti, že je to divočina, množstvo vecí je úplne iných ako u nás, a napriek krásnym zážitkom popísaných cestovateľmi na internete, splynúť s davom a zvyknúť si na ich životnú úroveň a kultúru, nie je vôbec jednoduché a niekedy až nemožné. A pre dlhodobý život to nie je ľahké, ani keď sa čiastočne izolujete od okolitého sveta. Pokiaľ však máte dostatočné finančné zázemie, hľadáte kúsok zeme, kde sa váš život zastaví alebo ste v životnej fáze, ktorá si žiada radikálnu zmenu na dlhé obdobie, Filipíny vás určite majú čím očariť. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?