Filipínsky občasník: 18. Navštívila som domorodcov

Autor: Jana Ambrošová | 8.5.2015 o 10:49 | Karma článku: 8,82 | Prečítané:  1373x

Odkedy sme prišli na Filipíny, hľadala som spôsob, ako sa dostať do nejakého domorodého kmeňa.       

Chcela som na vlastné oči vidieť ľudí, ktorí ostali verní tradičnému spôsobu života a k tomu, aby prežili a boli šťastní, nepotrebujú byť súčasťou civilizovaného sveta plného stresov a závratného životného tempa. Lebo ak to dokážu oni, musia vedieť niečo, čo nám „civilizovaným“ asi uniká. 

Na Filipínach je ešte stále vyše stovky domorodých kmeňov, ktoré sa odlišujú zvykmi, kultúrou a každý má aj svoj vlastný jazyk. Mala som možnosť navštíviť kmeň Alangan, ktorý je jedným z ôsmych kmeňových skupín Mangyan na ostrove Mindoro. Mangyan sú pôvodní obyvatelia ostrova, o ktorých sa hovorí, že ako prví z Filipín obchodovali s Čínou. Počas španielskej kolonizácie sa rozdelili na dve skupiny, jedna časť sa viac izolovala, stiahli sa vyššie do kopcov a nepodľahli vplyvu španielskej kultúry a novému náboženstvu. Druhá časť prijala kresťanské učenie, ale napriek tomu si zachovali pôvodný spôsob života.

Domorodci nie sú veľmi dôverčiví voči cudzincom a samozrejme sa s nimi bežne nedohovoríte po anglicky. Ak máte šťastie, tak niektorí ovládajú aspoň tagalog, preto bolo dôležité, aby nás k nim zobral niekto, koho trochu poznajú a kto pozná ich.

Náš výletík za poznaním teda začal v meste Calapan na Oriental Mindoro. Je tam rodičovský dom našej priateľky Veni, ktorej sesternica býva v blízkosti domorodého kmeňa. Keďže domorodci si vždy vedeli vybrať krásne miesto na život v prírode, ani toto nebola výnimka. Náš kmeň žije v horách pri potoku, ktorý steká z vysokého pohoria, preto je počas celého roka príjemne studený. Keď si odmyslíte palmy a banánovníky, tak to trochu pripomína naše Vysoké Tatry. Ešte pred ôsmymi rokmi, keď tu bola Veni naposledy, to bolo len tiché romantické miesto, kam sa chodili kúpať zaľúbenci.

Bolo to od domu, v ktorom žije rodina Veni, vzdialené asi hodinu cesty. Rodinka teda využila túto príležitosť a vybrali sa s nami na výlet. Každý dostal na hlavu slamený klobúk, a keďže Venina mama podniká s krmivami (skupuje otruby z ryže a melie ich na šrot, ktorý predáva na ďalšie spracovanie ako krmivo pre ošípané), celá rodina vrátane nás sa naložila na nákladiak, v ktorom vozia vrecia so šrotom.

Okrem desiatich dospelých tam bolo 12 detí a polovica kuchyne. Filipínci totiž veľmi radi jedia a piknikujú, všade si nosia so sebou jedlo, pitie, sojovú omáčku, trstinový ocot, kokosový olej a gril. Deti si posadali na zem alebo sa pokvačkali na zábradlie vlečky, ženy s malými deťmi sedeli a chlapi stáli. Bolo to príjemné, až na pražiace slnko, proti ktorému sme mali dáždniky a na konáre, pred ktorými sa bolo treba uhýbať. Ale Filipínci majú vždy dobrú náladu, tak uhýbanie sa pred konármi zmenilo cestu na dobrú zábavu.

Horský potok však už zďaleka nebol opusteným miestom. Premenil sa na vychytený rezort pre Filipíncov. Ľuďmi sa to tam priam hemžilo, sedeli v skupinkách roztrúsených okolo potoka a niektorí aj v ňom, každá skupinka veselo čmudila, všade vône a smrady jedla, vrieskalo karaoke, hučala voda padajúca na skaly a v odklonenom ramene aj do dvojúrovňového veľkého prírodného bazéna, povedľa ktorého bol vymurovaný prírodný tobogán so silným prúdom vody.

Filipínci si užívali vodu, potápali sa, čľapkali a spúšťali sa dole tobogánom. Samozrejme všetci oblečení tak, ako prišli, v tričkách a nohaviciach, prípadne šatách. Plavky alebo nebodaj bikiny by ste tu hľadali márne. Jediné boli na mne, aj to pre istotu zakryté tričkom a kraťasmi. Nikde žiadne nápisy, že „kúpanie na vlastné riziko“ alebo „pozor, šmýka sa“.

Bosé deti tam pobehovali po šmykľavých kameňoch a keď náhodou spadli, rodičia sa na nich len usmiali a povedali, že majú byť opatrnejšie. Nikto po nich nekričal, nikto sa nerozčuľoval, všetci sa len smiali a jedli. Niektorí priniesli prádlo, ktoré v potoku prali, niektorí tam umývali riady, iný porciovali surové kura. Našťastie prudko pritekala vždy nová v nová voda, takže napriek všetkému bola voda v bazénoch stále priezračná a čistá.

Chatrče domorodcov bolo vidieť aj z rezortu, takže nám hneď bolo jasné, že tento kmeň už len ťažko ostal izolovaný od civilizácie a zachoval svoj tradičný životný štýl. Aby sme sa tam dostali, museli sme prebrodiť rieku – napriek tomu, že obďaleč bol krásny visiaci most. Neskôr sme sa dozvedeli, že sesternica vybrala túto cestu preto, lebo most je spoplatnený.

Ocitli sme sa priamo pod strmým kopcom, na ktorom boli roztrúsené chatrče. Keďže to bolo hneď vedľa visiaceho mosta, pohybovalo sa tam aj pár návštevníkov rezortu. Hneď nás upozornili na to, že ďalej do osady ísť nesmieme, lebo tam sú domáci obyvatelia a oni neradi vidia cudzincov.

Sesternica išla nájsť niekoho, kto rozumie tagalog a mohol by sa nám venovať. Priviedla veľmi milého uja, ktorého predstavila ako hlavného seniora, ktorý je zodpovedný za kmeň. Neskutočne pozitívna a aktívna osôbka, mal už síce asi len 3 zuby, ale nádherne sa usmieval. Keď sme sa spýtali, koľko má rokov, začal usilovne počítať. Veľmi mu to nešlo, ale našťastie dobehol mladší domorodec, oveľa vážnejší, ktorý sa predstavil ako „kancelár“. Ten nám povedal, že rok narodenia seniora je 1916, takže budúci rok bude mať 100 rokov. Kancelár pôsobil veľmi prísne, vôbec sa neusmieval, mal nejakú prirodzenú autoritu, človek by si hocičo nedovolil, keď ho videl. Hneď bolo jasné, že senior je skôr čestná funkcia v kmeni a kancelár je ten, ktorý je za kmeň prakticky zodpovedný.

Kmeň má asi 300 obyvateľov a živia sa predajom organickej pôdy a pestovaním plodín, ako sú sladké zemiaky, ube (fialová odroda sladkého zemiaka, na Filipínach veľmi obľúbená, robia sa z toho koláče a zmrzliny), banány, gabi listy, pomelá a jackfruity. Pre vlastnú potrebu chovajú čierne divé prasiatka, ktoré sú pod každou chatrčou. Z kopcov schádzajú len za účelom predaja vlastnej produkcie. Cesta do dediny s nákladom býva často náročná a ľudia z doliny to často od nich kupujú za veľmi nízke ceny, pretože vedia, že Mangyania to radšej predajú, akoby to mali vláčiť naspäť. 

Povedali nám, že všetci ich členovia sú veriaci a majú v osade aj dva kostoly. Jeden katolícky a druhý kresťanský. Na Filipínach vo všeobecnosti je rozdiel medzi katolíkmi, ktorí prijali katolícke náboženstvo od Španielov a zachovávajú dodnes všetky tradície a medzi znovuzrodenými kresťanmi, ktorí vyznávajú protestantské náboženstvo, ktoré priniesli Američania. Nikdy síce nepočuli o Lutherovi, či reformácii, berú to jednoducho ako samostatné náboženstvo nazvané „kresťanstvo“. Povedali nám, že žiadne spory medzi nimi neexistujú a aj sa trochu čudovali, prečo by mali.

Kmeň Alangan sa vyznačuje mierumilovnosťou a submisívnosťou. Systém ich hodnôt odsudzuje impulzívne a agresívne správanie. Podľa antropológa Santosa u nich vládne rovnocennosťou mužov a žien a majú veľmi nízku mieru rivality medzi mužmi navzájom.

Keď sme si už mysleli, že sa naša návšteva blíži ku koncu, lebo kancelárovi do reči veľmi nebolo, odovzdali sme im sardinky v konzerve, ktoré sme im priniesli, lebo Veni povedala, že to považujú za vzácne jedlo. Na naše počudovanie sardinky zabrali. Zbehli sa okolo ďalší domorodci, niektorí starší dostali od seniora po konzerve, z ktorej sa tak vytešovali, že potom chodili za nami a ďakovali. Teda nerozumeli sme im, ale vyzerali veľmi šťastne, ukláňali sa ukazovali na sardinky. Kancelár nám stále s tvárou pokrového hráča napokon navrhol, že ak chceme, môžeme sa ísť pozrieť do osady v kopci, že nás bude sprevádzať.

Začali sme stúpať hore do kopca chodníčkami, ktoré boli miestami také úzke a strmé, že som sa bála, že pokiaľ neudržím rovnováhu a šmyknem sa, tak ma budú zbierať už len dole v potoku. Bola to dobrá rozcvička, neviem si predstaviť absolvovať to každý deň niekoľkokrát. Kopec bol obsypaný chatrčkami na koloch vo výške asi jeden meter. Vnútri boli len prične na spanie, občas nejaké staré handry, ale žiadne zariadenie. Vo dverách postávali polohané deti.

Takmer pod každým domom bolo uviazané čierne prasa a pod každým druhým bola ohrádka s malými prasiatkami. Kde-tu sliepky s malými kuriatkami, kde-tu carabao (domáci druh byvola riečneho), ktorého využívajú na prácu v poli.

Pri chatrčiach mali pozbieranú úrodu, matky s deťmi na rukách postávali obďaleč  a nedôverčivo na nás pozerali. Zjavne ich ukľudňoval len fakt, že s nami kráčal aj kancelár.

Dospelí mali oblečené staré tričká. Je to zaujímavé, aj Veni sa tomu čudovala, lebo ešte pred pár rokmi nosili len bedrové pásy a ženy ešte pás cez prsia. Veni nám vysvetlila, že postupne vzniká mnoho organizácií, ktoré sa snažia Mangyanom pomôcť. Naučili ich na to, aby každé Vianoce prišli dole do dediny, lebo im tam dávajú darčeky. Dedinčanom, ako ortodoxným katolíkom, sa však nepáčilo, že chodia odetí len v bedrových pásoch, tak im už niekoľko rokov darúvajú staré oblečenie, ako oni doslova hovoria: „aby nechodili pomedzi ľudí s holými zadkami“. V Puerto Galera sme videli ešte pár tradične odetých domorodcov v dedine, ale v tomto kmeni mali už všetci niečo na sebe.

Keď som sa konečne opýtala na to, čo ma vlastne najviac zaujímalo, a teda či sú šťastní, všetci vehementne prikyvovali, že áno. Nakoniec to starý pán senior zaklincoval hláškou, že sú šťastní, lebo už majú aj elektriku... Ale v zápätí sa nám aj posťažovali, že aby ju mohli zaplatiť, niektorí z ich mladých musia pracovať v rezorte, ale vraj dostávajú veľmi malú mzdu... No tak sa to organizáciám na pomoc domorodým kmeňom nakoniec podarilo. Dotiahli im vodu, zabezpečili elektrickú prípojku, niektoré ich učia, ako efektívne pomocou elektrických nástrojov vyrábať rôzne tradičné výrobky, ktoré potom vyvážajú na predaj napríklad do Dánska. Podaj čertovi prst a zatiahne ťa do kolobehu – užívaj výdobytky civilizácie – zarábaj na ne – plať – užívaj – zarábaj – plať...  

Aj keď sa snažili pred civilizáciou utiecť, civilizácia prišla za nimi – či už v podobe rezortu plného turistov v bezprostrednej blízkosti ich obydlí alebo v podobe dedinčanov, ktorí sa ochotne podelia o oblečenie, či v podobe organizácií, ktoré v úprimnej snahe pomôcť v našich očiach „ich biednemu životu“ postupne menia ich tradičný spôsob života, v ktorom boli spokojní a prežili dlhé storočia, na veľmi veľmi chudobnú civilizáciu. Strácajú vlastnú sebestačnosť a nezávislosť, za výdobytky civilizácie, ktoré im život na jednej strane uľahčia, zaplatia veľkú daň, lebo doterajší život ich nepripravoval na prácu v rezorte, či dole v dedine. Nechodia do škôl, nepoznajú jazyk, ktorým by sa na úrovni dohovorili, chýbajú im bežné sociálne návyky. Ale keď už otvorili pandorinu skrinku civilizácie a ocitli sa v jej kolobehu, cesta naspäť neexistuje. Teraz už budú potrebovať naozaj len veľa pomoci, aby sa dokázali integrovať a prežiť.

Možno aj to je dôvod, prečo sa niektoré kmene utiahli ešte hlbšie do hôr a úplne sa vonkajšiemu svetu uzavreli – ako napríklad kmeň Mangyan – Batangan. Ich život je určite ťažký, ale možno si uvedomujú, že ak sa otvoria vplyvom iných kultúr alebo keď prídu čo i len o kúsok svojej sebestačnosti a nezávislosti, bude to mať rýchly spád a ich pôvodný spôsob života zanikne. Vývoj za posledných pár rokov v kmeni Mangyan – Alangan, ktorý som navštívila, to len potvrdzuje. Otázkou však ostáva, či život v civilizácii nášho typu nie je niekedy ešte ťažší, ako niekde v horách, vo vlastnej chatrčke, pod ktorou spáva vaše vlastné čierne prasiatko...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?