Filipínsky občasník: 20. O "inej" škole

Autor: Jana Ambrošová | 29.5.2015 o 9:27 | (upravené 29.5.2015 o 13:40) Karma článku: 13,64 | Prečítané:  7256x

Od školy na Filipínach som nemala veľké očakávania. Ale keď sme zvažovali, či obetovať rok štúdia na základnej škole preto, aby naše deti spoznali inú kultúru a rozšírili si trošku obzory, rozhodli sme sa vycestovať aj s nimi.

Veď základné učivo si doberú a keď nič iné, aspoň sa naučia používať angličtinu v praxi.

Spočiatku som myslela, že ich prihlásime do nejakej miestnej školy, veď keď to má byť skúsenosť, tak nech je autentická. Ale na miestnych školách je vyučujúcim jazykom tagalog. V Batangas City som teda oslovila tri medzinárodné školy, ktoré vyučujú všetko v angličtine. Vybrali sme si Stonyhurst Southville International School. Je to síce filipínska škola, ale plne akreditovaná pod Western Association of Schools and Colleges, takže ide skôr o mix ázijského a amerického školského systému.

Z referencií, ktoré som mala k dispozícii, ako aj zo spôsobu komunikácie so školou som mala dobrý pocit a hlavne ma to trochu upokojilo, že hádam nie sme až takí nezodpovední rodičia, čo svoje deti vytiahnu na rok zo školy do divočiny.

Škola očami AnnamárieŠkola očami Annamárie

Ako to v škole vyzerá

Škola na prvý pohľad vyzerá podobne, ako všetky ostatné filipínske školy. Len pri vchode je viac strážnikov a na parkovisku sú autá. Do normálnych miestnych škôl na Filipínach totiž deti nechodia autami, ale pešo alebo tricyclami. Nízke dvojposchodové budovy, medzi nimi všade množstvo zelene a kvetov, futbalové a basketbalové ihrisko, veľké priestory pod prístreškom pre prípad dažďa. Budovy sú pre nás trochu zvláštne, také otvorené, všetky chodby a schodiská sú zvonku. Z týchto vonkajších chodieb sa vchádza priamo do jednotlivých tried a učební.

Všetci zamestnanci majú rovnošaty, ktoré sú podobné rovnošatám žiakov. Našťastie len podobné, lebo kým som si nezvykla na to, že Filipínci vyzerajú a aj sa správajú všetci veľmi mladistvo, bol to pre mňa základný rozlišovací parameter medzi študentom a učiteľom. Učiteľky nosia dlhé sukne a žiačky krátke. Dlho som nevedela pochopiť, ako tieto „deti“ môžu byť vzdelaní učitelia a ako si vôbec s takýmto výzorom a detinským správaním pri prejavovaní emócií dokážu získať autoritu. Neskôr som z rečí svojich detí zistila, že si nielen dokážu získať veľkú autoritu, ale dokážu si so žiakmi vytvoriť aj veľmi blízke vzťahy.

Tu všetky školy bez výnimky majú vlastné školské uniformy. Zo svojej skúsenosti poviem, že je to veľmi praktická vec. Jednak naozaj nikoho v škole nie je možné posudzovať podľa toho, koľko má peňazí, či z akého prostredia dieťa prišlo. Snáď len podľa toho, či si dieťa cez obed objedná mcdonald alebo si donesie v krabičke ryžu. Ale inak rozhoduje v kolektíve len to, ako sa dieťa správa a aké má schopnosti. Naše deti zvykli ráno stále špekulovať, čo si obliecť, ako to skombinovať, niekedy sa trikrát prezliekali alebo som ich musela poslať prezliecť sa ja, keď sa im podarilo obliecť nevhodne. Tu však majú danú uniformu na každý deň, takže ráno im obliekanie trvá tak 5 minút, bez stresov, máme čas sa spoločne naraňajkovať, porozprávať a celkovo sú rána sú omnoho pokojnejšie.

Uniformy sú cenovo dostupné a prispôsobené typu školy. Deti v nich vyzerajú veľmi dobre a počas školského dňa to dodáva škole charakter a atmosféru, ktorá možno aj trochu ovplyvňuje to, ako sa nakoniec deti správajú. 

V areáli školy je aj kantína – niečo medzi školskou jedálňou a reštauráciou. Deti si priamo kupujú jedlo a pitie podľa vlastného výberu. Zaujímavosťou je aj školská klinika, na ktorú chodia žiaci, keď sa necítia dobre. Zdravotnícky personál vie poskytnúť prvú pomoc, či základné ošetrenie. Niekedy si tam idú deti len oddýchnuť a nikto im to nemá za zlé.

Aký je tu školský systém

Táto škola má asi 400 žiakov v desiatich ročníkoch. Školský systém je na Filipínach vo všeobecnosti asi takýto:

  • od 1. - 6. ročník - GRADE SCHOOL (základná škola)
  • od 7. - 12. ročník - HIGH SCHOOL (stredná škola), v našom prípade všeobecná, niečo ako gymnázium (na odbornú 2-ročnú high school je možné prejsť už po 10. ročníku)
  • po 12. ročníku je možné ďalej študovať na 3-ročnej COLLEGE (prvý stupeň vysokoškolského štúdia) a následne na UNIVERSITY (druhý stupeň vysokoškolského štúdia).

Nie je však samozrejmé, že každý vyštuduje aspoň tých 10 ročníkov. Stretla som mnoho mladých ľudí, ktorí mali vyštudovaných len 5-6 ročníkov a potom si našli prácu, aby pomohli živiť rodinu. Hlavne chudobné rodiny žijúce na dedinách a v lesoch, kde v blízkosti nie sú školy, nemajú dostatok peňazí na tricycle. Aj za samotnú štátnu školu sa platí, ale poplatky sú vraj veľmi nízke, takže vzdelanie je dostupné takmer pre všetkých, pokiaľ môžete do školy chodiť pešo. 

Škola, ktorú sme si vybrali, je platená a pre bežných Filipíncov nie je lacná. Ale rodičia často dávajú aj posledné peniaze a robia všetko preto, aby ich deti dostali čo najlepšie vzdelanie, takže nie všetci spolužiaci našich detí sú z bohatých rodín. 

Školský rok začína v júni a končí v marci. V apríli a máji sú letné prázdniny. Školský rok sa delí na tri časti. Za každou časťou sú záverečné testy z každého predmetu, ktoré tvoria 50% známky na vysvedčení. Zvyšnú polovicu tvoria výsledky z testov počas roka. Je tu však prísna stupnica a keď žiak napíše test na menej ako na 70%, skúškou neprejde.

Každý žiak má svoj vlastný plán a vlastné tempo, ktorým študuje. Keď má z testu zlé výsledky, dostane plán individuálneho doučovania z predmetov, v ktorých je slabší. Doučovania sú v malých skupinkách, niekedy je len sám s učiteľom a prebiehajú buď po vyučovaní alebo v sobotu. Ak žiak ani napriek doučovaniu testy nespraví, má ešte možnosť chodiť do letnej školy počas prázdnin a na konci si ich zopakovať. Ak sa to ani tak nepodarí, má možnosť opakovať ročník. Tu to ale nie je žiadna hanba a je to celkom bežné. Takže v ročníku sú deti rôzneho veku. 

Vyučovací proces

Všetko sa samozrejme študuje v angličtine, tagalog sa berie ako povinný cudzí jazyk, takisto ako mandarínčina (čínstina). Predmety sú tiež často prepájané s praxou, napríklad samostatný predmet dejepis ani nemajú, je to história spolu s občianskou náukou a sociálnym životom. Niečo ako vysvetľovanie súčasnosti na pozadí historických udalostí. Medzi základné predmety patrí aj biznis a ekonomika.

Ešte stále sa tu pitvú žaby a robí sa viac pokusov, ktoré sa už u nás z dôvodu bezpečnosti prestali. Deti tvrdia, že je to "fakt dobré", aj keď minule sa vraj chemikárke nepodaril nejaký pokus a začalo v labáku horieť a pitvanie žiab Annamáriu doslova fascinovalo, aj keď podľa mňa je to neskutočne kruté, keďže orgány jej vyberali ešte zaživa a pozorovali dýchanie a akciu srdca. Najlepší však bol vraj začiatok, keď každá dvojica otvorila svoju škatuľku so žabou, tak väčšina žiab povyskakovala a mali čo robiť, kým žaby znovu po triede pochytali. No ale snažia sa... 

Namiesto žiackej knižky dostali deti Diary, ktoré slúži na komunikáciu medzi školou a rodičmi, prípadne tútormi. (Deti tu majú viac spolužiakov, ktorých rodičia sú odcestovaní za prácou v zahraničí a posielajú peniaze na deti, o ktoré sa starajú tútori. Domov prídu tak raz-dvakrát za rok. Ale deti sú vraj na to už zvyknuté.) Táto žiacka knižka „Diary“, má asi 500 strán a žiaci si každý deň musia zapísať, čo robili na ktorej hodine, aká im z toho vyplýva domáca úloha, potom jednou vetou tzv. Daily reflection“ – takže ako sa v daný deň cítili, následne to podpisuje triedny učiteľ a doma každý večer aj rodič. Slúži to aj na výmenu informácií medzi učiteľom a rodičom.

Samotný rozvrh a vyučovací proces bol pre nás dosť prekvapením. Škola začína každé ráno o 8:00 h. V pondelok je najskôr spoločné zhromaždenie, na ktorom je príhovor riaditeľa, pripomenutie hodnôt školy, zaspieva sa školská hymna, potom filipínska hymna a spoločné modlitby. Áno modlitby, nie je to kresťanská škola, ale na Filipínach sa modlí všade, je to celkom prirodzená súčasť života, poďakovať Bohu za to, že sú a poprosiť o ďalšiu ochranu.

Vyučovanie trvá každý deň minimálne do 16:00 h. Potom nasledujú povinné krúžky, doučovania a iné školské aktivity. Hodiny sú 60 minútové a nadväzujú za sebou bez prestávok. Prestávky sú len dve, jedna polhodinová na obed a jedna kratšia poobede. Keď som sa to dozvedela, bola som si istá, že budem od detí počúvať samé sťažnosti, že „aké je to hrozné“. Na moje počudovanie však sťažnosti neprichádzali. Dokonca ani od Andreja, pre ktorého je škola skôr nutné zlo a čím je vyučovanie kratšie, tým lepšie. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, ako je možné, že deti zo školy nechodia vyšťavené ako citróny po celom dni. Annamária dokonca ostávala v škole často aj do siedmej večer, aby mohla byť ešte so spolužiakmi.

Ako prebieha vyučovacia hodina

Spôsob vyučovania je tu však trochu iný ako na slovenských základných školách, na ktoré sme zvyknutí. Hodina neprebieha formou monológu učiteľa a žiakov, ktorí v tichosti počúvajú. V triede je stále rušno, často smiech, deti sa vyjadrujú k téme a niekedy aj mimo nej. Ide skôr o interaktívne vyučovanie, kedy učiteľ napríklad niekedy rozdelí triedu na dve skupiny, zadá problém a jedna skupina má hovoriť argumenty za a druhá proti. Celkovo učitelia dávajú veľký dôraz na kultivované vyjadrovanie a formulovanie názorov a postojov žiakov. Keď sa Annamária takejto „debaty“  zúčastnila prvýkrát, bola úplne unesená. Z diskusie sú závery, ktoré učiteľ potom používa pri vysvetľovaní učiva.

No toto si teda viem predstaviť na nejakej občianskej, ale pýtala som sa, že ako je to napríklad na matematike. Tam predsa musí učiteľ vysvetľovať a žiaci v tichosti rátať. Ale vraj ani na týchto hodinách nie je hrobové ticho. Žiaci s učiteľom na takýchto predmetoch práve ešte viac diskutujú, pýtajú sa, hovoria svoje postrehy, kto nerozumie, tomu sa venujú viac.

Učitelia sa so žiakmi často smejú, vtipkujú, na hodinách nie je stres, je tam veselo a dobrá nálada. Učitelia sa nezlostia a nikdy nezvyšujú hlas (Annamária tvrdí, že to ani nevedia a keď sa o to snažia, znie to humorne). Keď je niektorý zo žiakov príliš hlučný, učiteľ skôr využíva iné sankcie vyplývajúce zo školského poriadku, ako sú zápisy a pokarhania, tento systém je veľmi prepracovaný a striktný, s rodičmi sa okamžite riešia už malé priestupky a pri opakovaných problémoch to môže ústiť až do vylúčenia zo školy. Za náš pobyt tu sme sa však nestretli s tým, že by bolo nutné voči niekomu využívať takéto opatrenia. 

Akí sú učitelia

Annamária tvrdí, že učitelia sa k žiakom správajú skôr ako rodičia alebo starší súrodenci. Zaujímajú sa o nich nie len ako o žiakov, ale aj ako o ľudí, o ich trápenia a radosti. Učitelia sú tí, ktorí vedia, kto sa komu páči, snažia sa pochopiť, keď žiaka niečo trápi a hlavne stále sa usmievajú. A je to bez ohľadu  na to, koľko majú rokov, či v skúseností v školstve. V princípe tu platí, že čím je učiteľ starší, tým je u žiakov obľúbenejší. Mladí sú častokrát takí bezprostrední, že nevedia odhadnúť, ako budú žiaci reagovať. Starší si už vedia prirodzeným spôsobom získať autoritu, ale zároveň aj dôveru žiakov. A myslím, že tu je ten kľúč...

Žiaci svojim učiteľom dôverujú. Učiteľ nie je uzatvorený neznámy niekde vysoko nad nimi, ktorého sa treba báť a radšej byť ticho, aby na vás nenakričal. Učiteľ je k deťom otvorený. Ukazuje svoje silné stránky, ale aj slabosti. Deti ho vnímajú ako normálneho človeka z mäsa a kostí, ktorí sa smeje, robí si srandičky a niekedy je aj nešťastný a plače. Hlavne triednemu učiteľovi záleží na tom, aby sa v triede nikomu neubližovalo, aby sa tam každý cítil dobre. A preto sa niekedy stáva, že plače. Deti mi rozprávali, že raz riešili v triede problém, že skupinka chlapcov si písala na facebooku niečo škaredé o skupinke dievčat. Tie sa to dozvedeli, tak ich konfrontovali. Znovu bola v triede „debata“ o tom, čo komu na tom druhom prekáža a čo by kto mal zmeniť vo svojom správaní, aby im to opäť fungovalo. Nakoniec sa mal každý postaviť a povedať, čo navrhuje. Vraj tam bolo veľa emócií, plakali nielen dievčence a triedna učiteľka, ale aj niektorí chlapci.

Tieto deti sú spolu v triedach každý deň celý deň a učitelia nemajú na zodpovednosti len to, aké informácie majú v hlavách, ale zodpovedajú aj za ich sociálny život v skupine, za to aby sa tam cítili a správali podľa možno čo najlepšie.

Potom sa až tak nečudujem, že žiaci sa na hodine neboja s učiteľom diskutovať, či už o učive, o svojich názoroch alebo o živote vo všeobecnosti.

Raz boli u nás učitelia na návštevu, chceli sa popýtať, ako sa deťom páči v škole, či sú spokojné a či máme my ako rodičia výhrady k niečomu, čo sa školy týka. Samozrejme prišla reč aj na Andreja, že je na hodinách vraj dosť hravý, zabáva sa a že púta pozornosť spolužiakov. Už som si v hlave pripravovala, čo na to povedať, keď som zistila, že oni to hodnotia pozitívne, lebo to vraj znamená, že sa v škole cíti dobre a bezpečne. Žiadne sťažnosti, že „dohovorte mu“, „robte s tým niečo“. Oni sa normálne tešili, že je to vraj lepšie, ako keby bol zakríknutý a sám niekde v kúte. Ja som mu samozrejme aj tak dohovorila, keď odišli...

Aké sú deti

Niekto by povedal, že možno sú tu aj deti iné. Sú určite iné, minimálne sa inak správajú, aj keď som si nie istá, či ide naozaj len o inú mentalitu, keďže na tejto škole je aj dosť "nefilipíncov". Sú tu rôzne národnosti, Číňania, Kórejci, Američania, Angličania, Indovia a ich kombinácie s Filipíncami. Základný rozdiel spočíva v tom, že tieto deti sa správajú trochu vyspelejšie, pokiaľ ide o riešenie konfliktov. Veľa spolu diskutujú.

Dievčatá sa správajú dievčenskejšie a chlapci chlapčenskejšie. Sú tu partie chlapcov a partie dievčat. Keď chce chlapec zaujať pozornosť nejakej dievčiny, nejde za ňou priamo a nepovie: „hej ty, chcem s tebou chodiť“, ale snaží sa jej dať najavo, že sa mu páči, pričom celá jeho partia o tom vie a snažia sa mu nejako pomôcť. Aj celá partia dievčat už o tom vie a pokiaľ má o chlapca aj ona záujem, veľmi im to prajú.

Do 15 rokov tu však nie je zvykom, že by niekto s niekým verejne tvoril pár. Jedna Annamáriina spolužiačka si napríklad veľmi rozumie s jedným desiatakom, všetci o tom vedia, ale vraj nemôžu byť ešte spolu, lebo ona je príliš mladá. Vraj to bolo krásne na Vianoce, keď v posledný deň pred prázdninami prišiel za ňou do triedy s kyticou ruží a ostatné dievčatá, keď to videli, tak začali výskať a všetci im tlieskali, až mala slzy v očiach, také to bolo romantické.

Ešte jednu črtu tu majú deti inú. Sú totižto prajné, často úprimne pochvália, keď sa im niekto páči, veľmi sa navzájom povzbudzujú a tešia sa z úspechov toho druhého. Na druhej strane, keď sa im niekto nepáči alebo im na ňom niečo prekáža, tak sa pred ním netvária milo a poza chrbát ohováračky. Buď mu povedia priamo, že niečo nie je v poriadku alebo sa jednoducho len nestýkajú, pričom obe strany vedia, že si nie sú nejako sympatické. Annamária tvrdí, že medzi deťmi na Slovensku (a ja dodávam, že nie len medzi deťmi) je vzájomné ohováranie poza chrbát a následné usmievanie sa dotyčnému do tváre, priam národným športom. Neviem, čím to je, ale medzi týmito deťmi pokrytectvo nemá miesto a keď sa vyskytne, je zásadne odsúdené.

Na záver...

Všetko má svoje pre a proti. Týmto článkom nechcem povedať, že na Slovensku to robíme zle, len možno na tomto príklade ukázať, že existuje aj iný systém. Andrejko tvrdí, že načo zbytočne v škole sedia celý deň, keď rovnaké množstvo informácií sa dá do hlavy natlačiť aj za polovičný čas. A má pravdu, toto my vlastne na Slovensku aj robíme. Deti naučíme ticho sedieť s rukami za chrbtom a tlačíme do hlavy informácie. Keď som bola v Amerike, naozaj sme svojimi vedomosťami z biológie, chémie, či dejepisu vysoko prevyšovali tamojších študentov, ale na druhej strane nás svojim sebavedomím a komunikačnými schopnosťami prevalcovalo doslova aj 5-ročné americké decko. 

Je fajn, že naši žiaci majú toho veľa v hlave, ale mali by sme ich naučiť aj to, že majú na to, aby to zo seba dostali. Niekedy aj veľmi šikovní jednotkári, keď prídu do prvého zamestnania, tak len – obrazne povedané – ticho sedia s rukami za chrbtom a čakajú na pokyny, lebo to sú naučené a keď to takto posledných 12 rokov robili, dosahovali dobré výsledky a učitelia boli s nimi spokojní. 

A neverím, že na Slovensku nemáme dostatok učiteľov, ktorí to dokážu a ani si nemyslím si, že títo filipínski malí učitelia sú v niečom lepší od našich slovenských. Podľa mňa je dobrých a charizmatických učiteľov na Slovensku veľa, akurát mnohí z nich neučia. Nie že by nechceli, ale ak sú živiteľmi rodín, rozhodli sa radšej pre inú prácu, z ktorej dokážu lepšie vyžiť. Osobne takých niekoľko poznám. A je to veľká škoda.

A neviem, či je to len o peniazoch, ale pravda je aj to, že usmiati filipínski učitelia, o ktorých hovorím, zarábajú 2 až 3-násobok priemernej filipínskej mzdy. Ale keď si predstavím, že práve oni majú zásadný vplyv na moje dieťa, ktoré v škole strávi väčšinu svojho mladého života, formujú ho aj po osobnostnej stránke, mali by zarábať toľko, aby boli usmiati a mali priestor zaoberať sa okrem svojich existenčných problémov, aj mojim dieťaťom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?