Filipínsky občasník: Mravce v káve

Autor: Jana Ambrošová | 14.6.2015 o 5:34 | Karma článku: 12,17 | Prečítané:  6298x

Najmenšie tvory, ktoré som zvykla pozorovať ešte ako dieťa pod dohľadom ocka, boli včely. Obdivovala som ich, ako s tými maličkými mozočkami dokážu dosahovať také skvelé výsledky.

Vedia si zadeliť úlohy, pomáhať si navzájom, rešpektujú kráľovnú, trpia trúdom ich lenivosť, vedia, kam letieť a ako sa vrátiť naspäť domov. A keď ma aj napriek kukle po zem nejaká uštipla, neľutovala som seba, ale plakala som nad tým, že musela kvôli mne zomrieť.

Odvtedy ubehlo mnoho času, keď som pozorovala len čísla v počítači a na zmluvách. Teraz znovu pozorujem malé tvory a potvory tu na Filipínach. A príležitostí mám o niečo viac, než by som si priala.

Začalo to celkom nevinne. Mŕtvym chrobákom v kúpeľni. Nemám rada hmyz, či už mŕtvy alebo živý. Chrobák bol prevrátený na chrbte a ešte trochu kýval nožičkami, tak som ako vždy čakala do večera, kým príde muž z práce, že ho teda „odloží“. Na moje prekvapenie však chrobák do večera zmizol. Myslela som, že sa mu podarilo prevrátiť naspäť na nohy a zdrhnúť, z čoho som nebola veľmi nadšená, lebo nemám rada, keď sa voľne pohybujú po dome.

Ale keď začali postupne z domu miznúť ďalšie chrobáky, pavúky a nočné motýle, čo sa nám podarilo počas dňa uloviť (a väčšina z nich už bola evidentne mŕtva), spozornela som. Raz ráno som našla v obývačke zomretú jaštericu. Niekto ju musel zastupiť, ale keďže držala po kope a pekne bolo vidieť každý detail, nechala som ju tam, že ju ukážem deťom, keď vstanú. O hodinu neskôr som však na mieste, kde bola predtým moja jašterička, našla čiernu hmýriacu sa kopu, od ktorej viedla čierna cestička smerom ku schodom. Keď som prišla bližšie, zistila som, že tá kopa sú mravce, ktoré sa rozhodli milú jaštericu použiť ako potravu počas nehostinného obdobia sucha. Keď som do hrče fúkla, mravce sa rozutekali a mala som možnosť vidieť, ako každý z nich teperí kus jašterice nasledujúc „dvojprúdovku“. V jednom pruhu utekali mravce s nákladom a v druhom sa vracali prázdne mravce na miesto určenia. Trvalo im to presne tri hodiny a z jašterice ostali len suché vlákna - základ kostričky. Keďže bol víkend a deti vyšli z postele až o deviatej, skúmanie detailov nebolo, lebo jašterice nebolo...

Čím bolo vonku teplejšie, tým viac mravčích cestičiek som začala po dome nachádzať. Spočiatku som každú nemilosrdne postrekovala nejakým filipínskym biolitom. Potom tadiaľ už nechodili. Spravili si cestu o meter ďalej. Zvýšila som frekvenciu vysávania. Ale mám pocit, že to sa im páči ešte viac a po podlahe bez zrnka prachu sa im pohybuje omnoho lepšie.

A tak som sa teda rozhodla len čakať na obdobie dažďov, hádam už potom budú zalezené niekde v mravenisku, keď si teraz spravia riadne zásoby. Dokonca som to začala postupne brať aj pozitívne, keď mravce začali plniť funkciu odpratávača mŕtvol. A občas som ich musela dokonca aj pochváliť, keď som videla, ako mŕtvy chrobák vcelku „kráča“ na večný odpočinok. Tie menšie zvládne aj pár mravčekov, ani ich pod chrobákom nevidno, takže to skutočne vyzerá, akoby odchádzal sám. Väčšie porcie si mravce odnášajú po kusoch.

Jeden večer niečo veľmi silno cvrlikalo v dome, ale nevedela som to nájsť. Znelo to ako nejaký malý zacviknutý vták. Prestalo to až neskoro v noci a ráno som podľa veľkej hrče mravcov zistila, že to bol obrovský tučný lúčny kôň. Neviem, či zomrel prirodzenou smrťou alebo mu títo malí predátori výdatne pomohli, ale za tento husársky kúsok som im bola skutočne vďačná.  Bol už bez hlavy, ostali tam po nej len nejaké dlhé zelené fúzy.  

Vrcholom a zároveň asi aj najčudnejšia vec, akú som za poslednú dobu videla (a to som tu už videla kadečo), bol odchod mŕtvej jašterice vcelku. Navyše ju nieslo len pár mravčekov a rýchlosť, ktorou sa pohybovala ma úplne fascinovala. Asi už boli veľmi hladné, lebo za pár minút jaštericu celú ako bola doniesli až k múriku, cez ktorý ju priam majstrovsky a s ľahkosťou preniesli a pokračovali na internetový kábel(!), ktorý visel nad schodiskom, vertikálne ju zniesli až na plafón spodného poschodia, pričom sa okolo káblika pár krát prekrútila a následne po múre popod strop až ku klimatizácii. Malý kúsok z tohto divadla sa mi podarilo aj natočiť, aby ste mi verili.

Spočiatku sa mi veľmi páčilo najmä to, že vedeli odhadnúť svoje možnosti a nikdy sa nepustili napríklad do koláča, ktorý ostal v kuchyni na tanieri. Upratali maximálne nejaké omrvinky a potom slušne odišli. Najlepšie bolo, že keď deti niekde na podlahu kvapli sladenú vodu, skôr ako som to stihla utrieť, vytvorili okolo kvapky čierny kruh, ktorý sa postupne zmenšoval až nakoniec ostala podlaha celkom suchá a nebola ani len lepkavá.

Už som si myslela, že si budeme s týmito malými „čističmi“ nažívať v symbióze, keď začali pribúdať. V našom filipínskom dome rozlišujem presne päť druhov mravcov:

  1. sú tu malinké čierne, ktoré sú strašne rýchle a zbožňujú sladkosti,
  2. potom sú tu malinké červené (asi faraóny alebo čosi také), tieto majú radi každé jedlo, ale chodia viac na slané,
  3. väčšie čierne s dlhými nohami, na ktorých sa skôr nadnášajú, ako chodia a tiež sú veľmi rýchle, tieto odnášajú malý hmyz. Ľudské jedlo im nechutí.
  4. potom také obyčajné čierne mravce podobné našim, tie odnášajú väčší hmyz a jašterice,
  5. a nakoniec veľké červené mravce. Tie nenávidím. Zatiaľ ich nie je veľa, ale tieto sú najhoršie, dovolia si vyliezť až na mňa a bez milosti ma uštipnú. Ich štípanec bolí a hojí sa aj tri dni.

A nie len že začali pribúdať, mení sa im aj povaha. Sú čím ďalej tým drzejšie. Chodia do skrine a keď si oblečiem tričko, začnú z neho vyliezať a prechádzať sa po mne. Vtedy som vďačná, že nie som ešte menšia, lebo na môj dušu by sa do mňa hadám aj pustili, ako do tej jašterice. Minule mi vliezli už aj do pohára s čistou vodou, čo som si samozrejme všimla až vtedy, keď ma niečo začalo štekliť okolo úst a z pohára mi zliezli aj na ruky.

Nemám ich rada. Čím ďalej tým viac zasahujú do môjho osobného priestoru.

Špacírujú sa po kuchynskej linke, už nie len preto, aby si vyzbierali omrvinky, čo teda beriem, mala som byť poriadnejšia a nenechávať ich tam, ale aj vtedy, keď je linka vyčistená, vydezinfikovaná a do sucha utretá. Oni si tam proste prídu a čakajú na to, čo sa najbližšie bude v kuchyni pripravovať. A keď tam nič nenájdu, tak viete kam zalezú? Do rýchlovarnej kanvice a do kávovaru. Najprv som si to ani nevšimla, lebo mi nenapadlo kontrolovať kanvicu zvnútra. Ale odkedy mi každé ráno po doliatí mlieka na vrch vypláva 5-6 uvarených mravcov skrútených do guľky, dávam si veľký pozor. Napriek tomu, že všetko, odkiaľ by sa do kávy mohli dostať dôkladne poumývam, stále vyplávajú. Každé ráno sa tam odniekiaľ dostanú. Mám ich v zuboch. A to doslova.

Nečakala som to, ale mravce sa svojim dotieravým prístupom k životu prepracovali na prvé miesto v mojom filipínskom rebríčku neobľúbených zvierat. A predčili aj takých machrov ako desaťcentimetrové chlpaté pavúky.

Ale zas je dobre, že ma na spodku pohára po dopití kávy nečaká napríklad šváb...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?