reklama

Filipínsky občasník: Neskutočné... raj bol tu!

Nie som žiadna Anna zo zeleného domu, ale napriek tomu sa mi počas štyroch dní podarilo aspoň tisíckrát vysloviť rôzne synonymá a obdoby slova „neskutočné“. Palawan ma dostal. Rada by som vám ho týmto aspoň trochu priblížila...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (49)
Obrázok blogu
(zdroj: Jana Ambrošová)

Pred odchodom na Palawan som videla veľa fotiek na internete, veľa som počúvala od Filipíncov, že je tam naozaj pekne, moje očakávania boli veľké. Realita ma však dobehla a miestami mi skutočne vyrážala dych. Ani na najkrajších obrázkoch totiž nevidieť hukot mora, nepočuť dažďové kvapky na hladine, na fotkách nefúka vietor do vlasov, necítiť vôňu ryže, ktorá je tu naozaj skvelá, ani necítiť chuť čerstvo rozkrojeného manga. 

Mesto Puerto Princesa, v ktorom je malé letisko, ešte pripomínalo klasické Filipíny, hustá premávka, čudesné tricycle, ktoré vyzerali viac ako mimozemské objekty, než dopravné prostriedky, jeepneysy, všade veľa ľudí... Keď sme však prekročili hranice mesta, civilizácia razom zmizla. Ostala len rozľahlá samota, neuveriteľné množstvo zelene, kopce, hory, skaly, palmy, polia... Počas 5-hodinovej cesty autom do mestečka El Nido sme križovali len pár dediniek, inak boli popri ceste najmä farmičky, ryžové polia, „carabaovia“ (také čierne vodné byvoly), buď zapriahnuté orali alebo si len tak vegetili ležiac vo vode.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mestečko El Nido obklopujú obrovské skalné útvary, ktoré pôsobia majestátne a v spojení s morom sa pri nich človek cíti celkom nepatrný vo svojej malosti. V meste neboli žiadne autá, len mopedy, motorky a tricycle, pár turistov, na moje počudovanie omnoho menej, ako som čakala. Celkovo to bol vlastne pravý opak, žiadne zbudované turistické mestečko ovplyvnené západniarskymi vplyvmi. Normálna filipínska „divočina“. Malinké rezortíky okolo mora, klasické filipínske obchody a reštaurácie.

A práve to sa mi na Filipínach páči. Ich autentickosť. Na nič sa nehrajú, nikomu sa neprispôsobujú. Sú presne také, aké sú. A človek má jednoducho pocit, že tento postoj môže, či priam musí prevziať. Nie je zrazu pod tlakom spoločnosti, očakávaní druhých, pod tlakom toho, čo sa patrí a čo nie, čo by mal a čo nie. Vládne pokoj, čas sa zrazu spomalí a dostanete veľa veľa úsmevov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže mám priam talent, keď príde na výber neštandardných rezortov, po náročnej ceste do El Nida sme zistili, že naše ubytovanie je vzdialené ešte dve hodiny od centra mesta, pričom tam na väčšine úsekov nie je spevnená cesta a nič okrem motoriek a jedného jeepneysu za deň tam nechodí. Bolo po šiestej večer, už sa stmievalo. Po krátkom zaváhaní a pár nadávkach, že čo to bol zase za nápad a prečo nemôžeme aspoň raz ako normálni turisti ostať tam, kde väčšina, sme presvedčili odvážneho tricyclistu, aby nás predsa len na druhý breh ostrova odviezol. Cestou v tme po úplnej divočine na presilenom tricycli sme len dvakrát zablúdili, ale keď sa nám podarilo chytiť mobilný signál, mladý majiteľ rezortu – Denis, nás už bezpečne znavigoval až na miesto určenia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Posledná etapa cesty bola asi kilometer priamo po piesočnej pláži pozdĺž mora. Keď sme vystúpili z tricycla, v okamihu sme zabudli na únavu aj dlhú cestu. Domček priamo na piesku pri mori, hojdacia sieť, na stromoch malé svetielka, všade živé kvety, malý stolík so sviečkami a na ňom naša neskorá večera, ktorá bola mojim malým gastronomickým zážitkom. Dedinka, v ktorej sa rezort nachádza, nemá nič. Žiadne obchody, žiadne autá, žiadne výdobytky modernej techniky, žiadna elektrina, akurát z vlastného generátora na pár hodín večer a jeden tricycle. Rezort mal len dve izby a neskutočne pozorného mladého majiteľa. Denis zrejme nikdy nebol nikde mimo svojho ostrova, ale jeho inteligencia, pozornosť, dobrosrdečnosť a zmysel pre detaily, robí toto miesto nezabudnuteľné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Takto sa parkuje motorka na pláži...
Takto sa parkuje motorka na pláži... (zdroj: Jana Ambrošová)

Po noci pod moskytierou, ktorej zmysel som pochopila hneď ráno, keď som videla, koľko pozachytávala hmyzu a jašteričích exkrementov, sme sa nalodili na malú loďku a vyrazili medzi ostrovčeky.

Každé miesto, na ktorom sme zakotvili, každý pohľad, ktorý sa nám naskytol, by právom mohol byť považovaný za raj. Divoká príroda, majestátnosť v spojení živlov, otvárajú sa vám oči, zatajuje sa dych... Nie som dušou romantik, ale toto pohne snáď každým. Či pozriete pred seba na skaly vytŕčajúce z mora a vlny, čo sa o ne trieštia, alebo si ľahnete na piesok mäkký ako vata a pozorujete priezračnú vodu prichádzajúcu v podobe vlny, až kým sa v nej nestratíte, alebo zoberiete tie nevkusné potápačské okuliare a kuknete len tesne pod hladinu. Tam vás čaká nový rozmer sveta ukrytý pod povrchom, obrovský, farebný, živý, celkom iný.

Miesta nedotknuté, more vyplavujúce milióny koralov a mušlí, ktoré si ležia na brehu, ako keby ich tam nainštaloval umelec, aby mohol vytvoriť gýčový obraz. A predsa je to všetko autentické...

Obrázok blogu
(zdroj: Jana Ambrošová)

Viac písať nebudem... pripájam pár amatérskych záberov. Nie sú umelecké, ale sú mojimi očami... 

Obrázok blogu
(zdroj: Jana Ambrošová)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: lh6.googleusercontent.com)
Obrázok blogu
(zdroj: Jana Ambrošová)

Takýchto nádherných miest je na tejto zemi určite veľmi veľa, neznamená to však, že len tu je raj... Pokojne to môže byť aj jeden kameň cestou na náš Kriváň, na ktorom si dáte horalku, obľúbené miesto na jazierku pri vašom dome alebo jednoducho len teraska osvetlená svitom mesiaca, ktorá sa stane vašim privátnym rajom. Nebuďte smutní, ak sa vám nepodarí vidieť naživo raj na Palawane, prajem vám nájsť ho niekde celkom blízko, najlepšie priamo vo svojom srdci. 

Jana Ambrošová

Jana Ambrošová

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Tak ako, dáme Slovensku ešte šancu? Som podpredsedníčka strany Modrí, Most - Híd a verím, že Slovensko má všetky predpoklady na to, aby sa tu žilo lepšie a aby sme z neho nemuseli odchádzať. Zoznam autorových rubrík:  EnergetikaFilipínsky občasníkTak čo s tým našim Slovenskom?

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu